Udalosť o ktorej chcem písať, sa prihodila dávnejšie. U nás doma, ako inak na hospodárstve. Boli sme dvaja. Ja a môj brat Damián. Každý z nás mal svoju prácu a obom nám záležalo, aby sa otcov majetok zveľaďoval. Aby sme mali v kraji dobré meno a dobré postavenie. Cítil som sa zodpovedný za to, čo robím a snažil som sa zo všetkých síl, aby som nesklamal môjho otca. Pracoval som od svitu do mrku, zachovával všetky otcove nariadenia a bol som vzorným synom.
Môj brat Damián, bol umelcom. Sedával pri mojom otcovi, rozprával sa s ním, pomáhal mu. Často nerobil veci sám. Otec mu vysvetľoval, prečo je lepšie, ak si zvolí taký postup práce a zaúčal ho. Damián mal otca rád, ale po čase mal dosť jeho prítomnosti. On ktorý rád skladal básne, ktorý rád hral na gitare, potreboval slobodu...
Za hviezdnatých nocí sníval o tom, ako ho obdivujú, ako mu do klobúka hádžu zlaté mince, a on iba spieva a hrá, rozpráva verše, ktorého napadajú...
Otec to videl. No nepovedal mu nič. Sprevádzal ho, priúčal prácam a čakal... Čakal na to, ako sa rozhodne Damiánovo srdce.
V jeden deň počul búchanie na dvere. Damián vstúpil a posadil sa. Otec sedel za stolom oproti nemu a s láskou sa na neho pozeral. Damián však nemal odvahu pozrieť sa mu do očí. „Otče, ja to tu už nevydržím! Cítim sa taký neslobodný!“ Neviem pracovať, všetko kazím... Viem skladať verše, viem hrať, viem zabávať... A teraz som prišiel za tebou, aby si mi dal moju časť majetku, ktorá mi patrí. Odídem, aby som mohol žiť.“ Otec nepovedal ani slovo. Vstal a zo zásuvky vybral mešec, ktorý mal pripravený. Bez slova ho podal môjmu bratovi a potľapkal ho po pleci.Damián schmatol peniaze a zmizol.
Ešte niekoľko dní som ho videl na u nás na hospodárstve. Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, nazlostil som sa. No viac na otca, ako na brata. Brácho je predsa mladší a nemá rozum. Prečo ho aspoň chvíľu neprehováral, prečo mu dal tie peniaze... veď nemusel. Snáď i ja som mal do toho čo povedať!!!
Môj otec si vypočuj moje výčitky a nepovedal mi ani slovo. Bol som si istý, že nechcem a ani nebudem ako môj brat! Budem i naďalej vzorným otcovým synom, aby aspoň zo mňa mal radosť.
Hneď v prvý deň po nedeli, ešte za svitania, keď som dojil kravy som počul, ako sa zatvorila brána. Damián so svojim majetkom odchádzal z domu. Bez rozlúčky. Šiel za svojou slávou a ja som nevedel, či mu mám nadávať, alebo ho prehovárať.
Vybehol som pred bránu, kričal za svojim mladším bratom, ale on ma nepočúval, mal svoj poklad, svoje dedičstvo a iných k tomu nepotreboval. So svojou gitarou sa usadil vo veľkom meste. Objednal si izbu v hoteli a raňajky mu nosili priamo do postele.
Každý večer sa opíjal, chodil do vyberanej spoločnosti, a tam prednášal svoje básne. Všetci mu tlieskali a kričali: „Výborne, výborne, ešte, ešte“... a Damián tvoril a hral... Opájal sa svetskou slávou... Obklopený kamarátmi a kamarátkami, ktorým platil dobré večere i víno. Bol šťastný a každý večer si opakoval: „Toto je život“...
V jeden večer, keď volal čašníka, aby zaplatil účet, siahol do vrecka a zistil, že je prázdne. Jeho hostia sa potajomky vytratili. On ostal sám, plný hanby. Vyhodený na ulici, bez postele v hoteli. V jednej chvíli si uvedomil, že sa stal žobrákom.
Tí, ktorí sa nazývali jeho „kamarátmi“ ho obchádzali bez pozdravu. Keď sa k nim prihovoril, trávili sa, že ho nepoznajú. Odpľuvali si pred ním. Už nikoho nezaujímali jeho dary – hra na citare, skladanie a prednášanie veršov. Nikto mu nehádzal mince do klobúka a každý ho odohnal od dverí, vraj aby dal pokoj a šiel niekam pracovať!!!
Damián ostal sám. Bez peňazí. Ešte pred nejakým časom ich mal veľa. Bol bez kamarátov – a aj tých mal veľa, bez chuti žiť.... Rozmýšľal, čo má urobiť? Čo to hovorili tí dedinčania? Má ísť pracovať! Áno, je to jediná šanca, ako prežiť, musí to vyskúšať... Musí si zarobiť pár mincí, aby...
Zaklopal na dvere jedného statkára Od tej chvíle sa stal pastierom svíň. Bol hladný i smädný. Svine mali aspoň struky, ale on nemal nič... Trápil sa.
Čoraz viac myslel na svojho Otca. Čo asi robí? Iste už na neho zabudol. Vymazal ho zo svojho života a mal na to plné právo...
Môj otec si však prestal pospevovať pri práci, neusmieval sa a zo sna často vzdychal. Každý večer vychádzal pred bránu a pozeral sa do diaľky na prašnú cestu... Čakal, že v diaľke zbadá môjho brata...Zlostilo ma to, dohováral som mu, ale on si stále húdol svoje: „Odišiel môj syn...“
Myslel som si, že potrebuje čas, aby zabudol na toho nevďačníka, ale mýlil som sa. Deň čo deň, častejšie a častejšie vychádzal na priedomie a pozeral sa do diaľky. Raz večer, keď znova začal spomínať, čo sa mu prihodilo s Damiánom, som sa ho spýtal: „Prečo na neho stále myslíš? Veď ten sa už nevráti. Prečo ho stále čakáš?“ Prudko sa postavil a plný bolesti medzi dverami povedal: „Lebo som jeho Otec“
A Damián? Jeho hlad a bieda ho nútili, aby sa rozhodol. Už nespieval a nehral na žiadnom hudobnom nástroji a ani neskladal verše. Ale mysľou blúdil po hospodárstve, na ktorom žije jeho Otec a ja – jeho brat...Porovnával sa s nádenníkmi, ktorí pracovali v dome jeho otca... Nikdy im nechýbal chlieb, mali ho toľko, že sa mohli deliť...
Spomínal si na otcovu spravodlivosť. Na jeho snahu, naučiť ho čo najlepšie zvládnuť prácu, a už ani jeho napomenutia sa mu nezdali byť tvrdé. Videl v nich otcovo starostlivé srdce.Spomenul si aj na to, že každý, kto zaklopal na bránu ich domu a poprosil o prácu, tak ju dostal. Vždy mali dosť práce i chleba...Pozrel sa okolo.
Videl svine a struky. Videl svoje špinavé šaty a zablatenú tvár. Videl svoje vychudnuté ruky a nohy a cítil hlad.Rozplakal sa. Bol si istý tým, že stratil nárok na synovstvo, na skvelú budúcnosť, ktorú mal v dome svojho otca. N
o v jeho srdci sa objavila túžba: byť aspoň nádenníkom v dome, kde je otec. Rozhodol sa. Pôjde. A bude žobrať, aby mohol byť v jeho blízkosti... A začal si pripravovať reč. Reč, bez rýmov, reč bez veršov. Prvý krát cítil, že musí povedať reč srdca.
V myšlienkach si predstavoval ako zabúcha na bránu a otec mu príde otvoriť. On skloní hlavu a nepozrie sa mu do očí. Iba mu povie: „Otče, to čo som urobil bola riadna hlúposť. Odpusť mi to. Viem, že už viac nie som tvojim synom. Ale prosím ťa prijmi ma do práce ako jedného zo svojich nádenníkov...“
Vstal a šiel. Čím viac sa približoval k rodnému kraju, tým viac sa mu podlamovali kolená. Opakoval si slová, ktoré chcel povedať a prehĺtal slzy. Jeho tvár bola červená od hanby nad tým, čo urobil...
Otec, ako každý deň, tak aj v tento, vyšiel na priedomie. V slnku sa odrážala jeho zvráskavená tvár. Tak veľmi veril, že jeho syn sa vráti... Áno, myslel na neho aj po mnohých rokoch....
Z jeho myšlienok ho vytrhla nádej, že to čo vidí v diaľke je postava jeho syna. Cítil, že je to tak. Rozbehol sa. Starý a ubolený otec... Chcel byť pri svojom dieťati čo najskôr...
Damián to zbadal a rozplakal sa. Ľahol si pred ním do prachu cesty a na jediné, na čo sa zmohol bolo, že so vzlykotom predniesol zopár slov: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe, už nie som hoden viac volať sa tvojim synom.“
Otec sa k nemu sklonil. Zdvihol ho. Objal. Hodil sa mu do náručia. Vybozkával ho. A obaja plakali. Môj otec plakal od radosti. V náručí držal otrhaného, špinavého, hladného, smädného Damiána. Miloval ho, bol zbláznený do svojho syna, hoci mu prehajdákal všetko, čo mu patrilo. Držal ho v náručí a to mu stačilo.
Damián sa tiež zvíjal od plaču. Pochopil, aký je jeho Otec. Jeho náručie mu otvorilo oči. Nechal sa objímať, hoci vedel, že si to nezaslúži.
Na tento plač a krik sa pribehli aj sluhovia. Niektorí s pohnutím a iní s otázkou v očiach sledovali, čo sa to deje. No otec a Damián si ich nevšímali. Otec ešte stále plačúci a držiaci svoje dieťa v náručí vzlykajúc povedal: „ Choďte a prineste najlepšie šaty. A oblečte ich môjmu synovi. Prineste aj prsteň a dajte mu ho na ruku. A nezabudnite na obuv...“
Damián sa zadúšal od plaču, jeho srdce bolo ranené láskou otca. Nevedel o tom písať verše a ani vyspievať dobrotu Otca. Vedel iba plakať a bezmocne sa dávať obliekať a obdarovávať láskou svojho Otca. Ležal na jeho hrudi a plakal. Už mal nové šaty, nové topánky, prsteň.... Bol znova synom....
Otec mu nič nevyčítal, nepýtal sa na jeho cesty, na to, kde míňal peniaze. Otec sa radoval z toho, že sa mu vrátil syn... Otec tušil, že nestával pred bránou márne. Vedel, že môj brat sa raz vráti... A teraz sa to stalo. Mal dôvod oslavovať. A preto vydal nový príkaz: „Zabite vykŕmené teľa. A pripravte hostinu. Budeme oslavovať, pretože ja viem, že tento môj syn žije. Bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa.“
Môj Otec svojho syna priniesol domov. Posadil ho na čestné miesto k stolu. Predložil pred neho upečené tela a začali jesť. Tešili sa, hodovali.... Tancovali. Teda všetci, okrem môjho brata, on iba plakal premožený Otcovou láskou... Otec sedel vedľa neho a ponúkal mu všetko čo bolo na stole. Utešoval ho a hovoril mu: „Teraz už bude dobre. Začneš od znova. Neboj sa, už si zasa doma...“
V ten deň som pracoval na vzdialenom poli. Keď som sa vracal, už bola tma. Začul som spev a hudbu. Niečo sa muselo stať. Prečo sa oslavuje bezo mňa? A čo sa oslavuje? Veď ako syn a dedič otcovho majetku by som to mal vedieť!!! Nahneval som sa.
A preto som poslal sluhu, aby to zistil. O chvíľu sa vrátil. „Pane, tvoj brat Damián je doma. Prišiel a tvoj otec pre neho pripravil hostinu, lebo sa mu vrátil zdravý...“ Rozkričal som sa: „Ten bezočivec sa vrátil!!! Rozhajdákal všetko dedičstvo a teraz sa vrátil!!! A ja? Ja tu každý deň tvrdo pracujem a nikto mi nepripraví takúto hostinu, ale tomuto???“ Hneval som sa na Damiána i na Otca. A vravel som si, že toto si naozaj nezaslúžim. Veď i ja som mohol odísť ale neurobil som to, lebo mi šlo o česť Domu môjho Otca... A tento, čo odišiel, ešte aj oslavuje????
V ten večer som ostal v stajni. Bol som plný hnevu a svojej spravodlivosti. Nechcel som prísť na oslavu. Ale môj Otec a Otec môjho brata ma začal hľadať...
Našiel ma. Pozrel sa na mňa s očami plnými sĺz a zopakoval: „Tvoj brat a môj syn sa vrátil. Je zdravý. Poď ho prosím ťa privítať...“ „Otče, vždy som si ťa vážil, ale...“ – začal som rozprávať so zaťatými päsťami – „ myslel som si, že ťa poznám a že chceš, aby naše hospodárstvo malo dobré meno. Keď odišiel tvoj syn Damián, tak som si povedal, že ho zastúpim a robil som všetko svedomito... Slúžil som ti, a ty si si toho ani nevšimol..., ani raz si pre mňa neurobil hostinu... Bol som to ja, čo chodil za tebou a pýtal som sa ťa, či niečo nepotrebuješ... Bol som tvojim sluhom... a splnil by som ti všetko, čo ti vidím na očiach... a ty? Teraz, keď sa vrátil tento – ty nielen že ho prijmeš, ale dáš mu šaty, prsteň... Prečo?“ V mojich očiach horel hnev.
Môj otec sa mi ešte raz pozrel do očí a povedal: „Peter, ja som nikdy nechcel, aby si bol mojim sluhom, a vždy som ťa prijímal ako svojho syna. A že som ti nepripravil hostinu? Povedz mi, či je na našom hospodárstve niečo, čo nie je tvoje? Všetko čo mám, ti patrí... To len ty sám sa robíš sluhom a zatváraš si srdce pre dary.“
Čakal som výprask. Alebo to, že Otec prijme moje rozhorčenie a ponechá ma vo svojej pravde...Ale On? Jeho oči sa na mňa stále pozerali priamo a ja som v nich videl, že to so mnou myslia vážne. Môj Otec ma má rád...
Otec sa postavil a podal mi ruku. Zdvihol ma. Obaja sme kráčali spolu k domu. Nešiel som vedľa svojho Otca ako sluha, ale ako jeho nehodný a zahanbený syn.
Damián ešte stále plakal. Pozrel som sa na Otca. Pristúpili sme k nemu. Môj brat Damián sa mi hodil do náručia a prosil o odpustenie. Zrazu sa vo mne niečo zlomilo Po lícach sa mi kotúľali slzy.
A zrazu i ja som bol hrdý, že som synom Otca a bratom môjho brata. Otec bol v ten večer šťastný. My jeho deti sme boli konečne doma. A boli sme zdravé...
