Vzala mobil a odišla do svojej izby. Prehrabovala sa medzi hračkami a rozprávala, čo o darčekoch, ktoré jej priniesol Ježiško. Keď prišla k poslednému, ktorým bol veľký plyšový medveď menom Lolo, čo sa nezmestí do poličky a preto ho mamina dala na skriňu, trocha zaváhala a spýtala sa.
„A ty dobre poznáš Ježiška?" „Poznám," - usmiala som sa a čakala som, čo bude ďalej. „A myslíš si, že vždy hovorí pravdu?" „Áno." Nestihla som dopovedať, čo som mala na jazyku, keď sa z druhej strany ozvalo. „Nepoznáš ho! Lebo on klame!!! On je klamár!!!"
Nastala chvíľa ticha a prekvapenia, ktorú prerýval detský plač. „Niki, zabudol ti niečo priniesť?" - spýtala som sa potichu. „Babka, keď sme boli v kostole, hovorila, že on do každej rodiny nosí aj lásku... takú čo sa nedá zabaliť do perníkového srdiečka. Takú čo nevidíme, ale že on ju nechá. A nenechal... On klame. Aj babka hovorila, že Ježiška pozná."
Pochopila som. Nika je dieťaťom, ktoré si ťažko hľadá kamarátov, je utiahnutá a citlivá. Rozruší ju každá hádka a to čoho sa najviac bojí, je že ocino od nich odíde.
„Niki, prosím povedz mi, prečo si myslíš, že Ježiško klame...?" „Vieš, ja som vedela, že mi prinesie hračky, ale najviac som chcela, aby priniesol lásku. Aby sa oco s mamou už nehádali. A on? Večer, keď sme už išli spať, tak som počula, ako ocino kričí na mamu, že minula veľa peňazí... a ja som potom plakala. Ale nemôžem mu to povedať, lebo od nás odíde... A tak sa modlím k Ježiškovi, aby sa vrátil, a ja mu vrátim všetky hračky. To nevadí, že sa mi budú kamaráti smiať, že som nedostala darčeky... Len keď budeme mať doma lásku..."
Povzdychla som si. Láska na Vianoce prišla, ale aj vo Veronikinej rodine ako v mnohých iných, ju vymenili za darčeky... A darčeky sme previazali stužkou Ježiško.
Nikine srdce márne čaká, a vyhlasuje Ježiška za klamára..., márne túži po tom, aby zmizli darčeky a aby boli vymenené za lásku. Láska sa nanútiť nedá, ale dá sa hľadať v živote toho druhého...
Niečo mi napadlo a tak som sa pokúsila o záchranu: „Nika, vieš kde býva láska?" - spýtala som sa. „Áno, viem. V srdiečku..." - odpovedala pohotovo. „A ty ju tam máš?" „Mám. Lebo ja ľúbim aj maminu, aj ocina..." - a vymenovala všetkých, s ktorými sa stretáva. „To je fajn. Láska, do tvojho srdiečka prišla preto, že si ho mala otvorené... Ježiško ju tam mohol dať. A mohlo sa stať aj to, že mamina s ocinom mali svoje srdiečka zatvorené a tak sa k nim nemohol dostať..." „A myslíš, že keby si ich otvorili, tak by ju tam dal?" - pýtala sa so záujmom a s odvahou urobiť všetko preto, aby bola u nich láska....
A tak sme vymysleli bojovú úlohu. Nika zatvorí dvere na svojej izbe a vystrihne, vymaľuje, nalepí dve krásne srdiečka aj s otvorom... a potom ich mamine a ocinovi odovzdá a povie im, prečo musia byť aj otvorené...
Keď mi referovala, čo im povie, keď to všetko spraví, zarazili ma posledné vety. Chce, aby ich srdiečka boli stále otvorené, lebo keď bude mať málo lásky mamina, môže jej ju dať ocino a ona, ale môže to aj fungovať aj naopak. Veď ona, hoci je malá, vie, že všetci traja sa potrebujú...
Žasla som. To dieťa buchlo kliniec po hlavičke. Prišlo na to, že vzťahy nie sú o rozdávaní darov, ale o čase, ktorý trávime spolu.
Darmo, deti vedia viac, ako si myslíme....
