Boh ma vzal za ruku
Vzal si ma za ruku
a povedal tiché slová:
„Dôveruj dcéra,
vždy znova a znova.
Čerpaj a naberaj
z mora mojej lásky,
Láska je viac ako
sedmikrásky.
Láska je Boží pohľad
do ľudskej duše.
Láska je more,
kde nieto súše.
Láska je strom,
čo dáva zdravé plody.
Láska je dom,
pre časy nepohody.
Dôveruj dcéra,
že takúto lásku ti chcem dať,
chcem byť pre teba všetkým,
som Tvoj Brat!
Za teba zomrel som
i niesol kríž
a teraz ťa volám
k sebe blíž.
Som Láska,
čo chce žehnať túto zem.
Stačí ak mi dáš srdce,
prines ho sem...
Krv a voda,
sú znaky môjho života,
Túžim ťa viesť,
Som Božia Dobrota...
Stojím a čakám,
žehnám a dávam
milosť milostí,
túžim ťa mať blízko,
si radosť mojich radostí...
Môj dom sa Milosrdenstvo volá,
Je to dar pre svet.
Je to moja vôľa.
Tu pritiahnuť každú dušu chcem,
chcem ti dnes povedať,
že ťa milujem“
Ticho!
Ježiš sa milosrdne do duše díva,
mlčí, miluje a rukou kýva...
Pôjdem?
Či ostanem stáť?
Čo z toho všetkého budem mať?
Srdce nechce vidieť,
zdráha sa, hoc tuší,
že Boh chce vliať radosť
do mnohých duší.
Zatvára oči,
ruky k nebu spína.
Nechce vidieť
utrpenie Božieho Syna.
Ticho!
Milosrdný pohľad
zahniezdil sa v duši,
nemôže zastať,
musí ísť, hoc slzy súší.
Dva lúče
jej svietia na cestu,
Boh v láske žehná
svoju nevestu.
Podáva jej rúcho čistoty,
zakrýva ľudské ničoty.
Sandále na nohy
obúva tiež
a volá:
„Dcéra, hovor,
veď Mi rozumieš.“
Zomiera duša,
už nemá nič, čo by chcela.
Boh jej dal všetko,
dal jej tak veľa.
Do Milosrdenstva zahalil jej tvár
a opakuje tiché slová:
„Tvoj život, je pre mňa dar.“
