Ozval sa niekto, koho som nevidela a nepočula 5. rokov. Kňaz, ktorý pri našom poslednom stretnutí bojoval o život s rakovinou.
Bolo to v lete. Sedeli sme v byte u jeho sestry, pili čaj a rozprávali o živote. Ďakoval Bohu za každý deň. Pýtal sa na to, ako sa mám, ako sa mi darí...
Keď som bola malá, tak bol farárom vo farnosti, kde som bývala so svojimi rodičmi. Tajne ma pripravoval na prvé sväté prijímanie.... A viem, že ma mal rád. Veď odvtedy ma volá: „Marcelíno – chlieb a víno.“
Bol to on, ktorý mi prvý daroval svätý obrázok. Vtedy som mala asi 4 roky. Na tom obrázku je Ježiš a okolo neho sú deti. Keď mi ho dal, dlho som si ho obzerala a pýtala som sa, prečo sú deti od Ježiša tak ďaleko a prečo mu nesedia na kolenách, keď „vraj“ je Ježiš Boh – a je dobrý... Smial sa... a nevysvetlil mi to...
Čas utekal a práve v období, keď som sa „tajne“ pripravovala na prvé sväté prijímanie, pán farár znova intenzívne zasiahol do môjho života. Prišiel ma skúšať – 100 odpovedí na 100 otázok. Moji rodičia "plánovane" odišli k babke a ja som sa "plánovane" s kľúčom na krku vybrala bicyklovať do dediny....
Aké bolo moje prekvapenie, keď ma pán farár „vymákol“ vonku s deckami. Naklusali sme obaja ku nám domov... A potom sa mi smial, že okrem odpovedí, poznám aj zadanie otázok... a dokonca aj stranu.
Potom sa na pár rokov stratil z môjho života. Nepotrebovala som ho. A nepotrebovala som ani Boha /aspoň som si to myslela/...
Keď som študovala na gymnáziu vrátil sa... A zaujímavé bolo, že si pamätal všetko... Hoci sme sa nevideli niekoľko rokov, náš dialóg pokračoval, ako keby sme sa rozprávali každý deň. Keď som mu povedala, že chcem ísť do rehole, jeho odpoveďou bolo ticho. Usmial sa a dal mi na čelo krížik, pričom kýval hlavou...
Po mojich prvých sľuboch, hoci som bola doma, len niekoľko dní, prišiel ku nám domov. Tešil sa, žehnal, pýtal sa ako sa máme... Počúval i rozprával, poučoval... Bol to jednoducho on – pán farár, dekan a ja neviem, akými menami sme ho v tom zmätku častovali.
Znovu sa stratil... Z času na čas som počúvala o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave. No nevzdával sa. Stále mal pre druhých čas. Aj vtedy, v to leto, keď sme len tak „náhodou“ prechádzali okolo domu jeho sestry...
Mal právo nás neprijať, veď veľmi trpel, ale neurobil to. Keď mu povedali, kto za ním prišiel, vstal a zo všetkých síl sa dovliekol do obývačky... A bol veľmi pozorný. Okrem iného sme pozerali fotky a smiali sme sa. Opakoval, že je rád, že sme si k nemu našli cestu a že on sa z toho určite dostane...
Ešte ďalšie dva dni som sa pýtala, kde nachádza tento človek silu, optimizmus, radosť... V ušiach mi znelo, ako si opakoval, že sa teší, že je kňazom a že môže patriť Ježišovi. Myslela som na to, ako hovoril o Panne Márii, ktorá je pri ňom pri každej operácii a ako dobrá Mama sa o neho znamenite stará... A to všetko neboli pre mňa iba slová...
Hoci toto stretnutie bolo požehnané, časom zapadlo v mojom vnútri haldou nových skúseností...
A prebudilo sa dnes ráno.... V deň, kedy som si plánovala všetky povinnosti a aktivity života. Prečo telefonoval? Len tak - lebo si spomenul...
A aký bol? Plný radosti, optimizmu, lásky a nádeje. Neustále ma presviedčajúci slovom i intonáciou hlasu i srdca o tom, že Boh je s nami a prevedie nás cez každé utrpenie. Hovoril o tom, aký je šťastný, že môže ľudí zmierovať s Bohom vo sviatosti zmierenia /teda v spovedi/ a ako je rád, že Boh dáva človeku čisté svedomie. Nezabudol pripomenúť, že najkrajším darom pre neho je, keď môže slúžiť svätú omšu a tak sa stretnúť s Kristom... a aj keď sa z času na čas cíti unavený, vie, že konečná zástavka sa volá BOH.
Pozorne ma počúval, keď som mu hovorila o tom, že v práve v dnešný deň mám toho akosi „viac“ a že sa trápim nad tým, ako to všetko stihnem. Potmehútsky sa usmial a povedal: „Marcelíno, chlieb a víno! Zabudla si sa pozerať za kríž!!!!“
V tej chvíli mi bolo všetko jasné... Videla som iba povinnosti, ale nie toho, kto mi ich pomôže splniť; videla som iba ľudí, s ktorými sa mám a musím stretnúť, ale už som nezbadala, že práve oni potrebujú moje dobré slovo, úsmev a radosť plynúcu z evanjelia...
Vonku sa stmieva. A ja som toho stihla viac, ako som si načmárala na zdrap papiera. Stihla som napísať i článok na blog a netrvalo mi to dlho /iba 5 minút/. A hoci dnes do môjho života prišlo niekoľko nečakaných vecí, prišlo i poznanie, že jedno sa vždy oplatí: Nepozerať sa iba na kríž, na to, čo je ťažké, na to, čo si o nás myslia iní, ale vždy sa oplatí pozerať za kríž, kde nás čaká zmŕtvychvstalý Ježiš. On zvíťazil nad smrťou a ja viem, že zvíťazí nad našimi problémami, vzťahmi i nad tými, ktorí si myslia, že majú patent poznanie pravdy o človeku.
Keď som sa pána farára pýtala na jeho „internetové zručnosti“ začal sa zabávať a povedal, že má iba šesťdesiatku a že je mladý na to, aby sedel za počítačom. Keď bude mať 91, ako jeho spolubrat, tak sa o to pokúsi...
Tak neviem, či sa mu dostane „tej cti“ čítať tieto riadky, no napriek tomu ho pozdravujem a ďakujem za všetko. Veď on už vie, za čo a prečo....
