Túžim vymazať z kalendára aspoň jeden deň z minulého týždňa. Nestáva sa mi to často, ale keby som mohla, isto iste to urobím....
Bola som na návšteve u štvorročného Adama. Bol smutný, lebo už niekoľko dní nevidel svoju mamu. Pobehoval pomedzi uplakaných dospelých a pozeral sa do ich očí s otázkou, na ktorú nevedel nájsť odpoveď.
Pribehol aj ku mne. „Prosím ťa, nevieš, kedy sa prebudí moja mama? A kde šla spinkať? A kedy mi pripraví kakavko? Vieš, ona to robí lepšie ako tatik.“
Po chrbte mi prebehol mráz. Rovnako ako všetci dospelí som i ja vedela, že jeho mama spí večným spánkom a už sa nikdy neprebudí. Smrť zamkla dvere, ktoré Adam chcel za každú cenu otvoriť a hľadal „kľúče“ v nádeji, že niekto z nás - „dospelákov“, ich má.
Pohladila som ho a posadila na kolená. Oprel sa a spolu so mnou zdieľal nevyslovený smútok. „Ty si už veľká, že?“- spýtal sa. Prikývla som. „A si aj mocná?“ Premeral si ma od hlavy po päty. „Asi nie.“- zamrmlal si sám pre seba. „Ocko je mocnejší.“ Vzdychol si.
Napadlo mi, že by sme mohli ísť pozrieť jeho hračky. A tak sme sa "odsťahovali" do detskej izby.
No nič veselšie sme tam nenašli. Macko čakal na kakavko od mamičky. Budík z lega nebol dobre vymyslený, lebo ju nezobudil. Autá stáli v garáži, a na výlet mohli vyštartovať až vtedy, keď príde mamina. Lebo by sa mohla zlostiť, že sa vybrali preč bez nej....
A tak sme skončili pri čítaní rozprávky. Ako na potvoru tej – o Šípkovej Ruženke... Rozprávali sme, prevracali strany... až do chvíle, kedy sa pred nami objavila spiaca Ruženka....
Adam zbystril. „Už to mám. Moja mama spí ako ona. A ja až budem veľký, budem princ, mocný princ a prídem ju vyslobodiť. A dám jej pusu. Ocko nemusí plakať. Len musí počkať, kým vyrastiem. A vlastne ja som už veľký.“ Viedol monológ detskej bezmocnosti a ja som sa snažila načítať myšlienky, ktoré sa svojou detskou logikou navlieka na na šnúrku života. Bol to objav, ktorý mu okamžite otvoril dvere do sveta fantázie. Pomohol mu odbúrať bolesť „bez mena“, lebo nikto mu nepovedal čo sa v skutočnosti stalo...
Adam vybehol z izby a skončil v ockovom náručí. Objímal ho, bozkával a šepkal do ucha sen o tom, že keď bude veľký, stane sa mocným princom a privedie naspäť mamičku.
Sedela som na koberci a moje myšlienky zaleteli ku všetkým deťom, ktoré stratili svoje mamy a ockov. Spomínala som si, ako oznamovali svojim kamarátom, že majú ocka v nebi, alebo maminu – "anjelicu". A pritom ich oči, ostávali stále prázdne....
O niekoľko dní pôjde Adam s ockom na cintorín. Budú tam chodiť za mamou. A bude im veľmi chýbať... A možno budúci princ bude snívať o tom, ako zostúpi do podzemného kráľovstva, aby priviedol späť svoju dobrú mamičku...
A možno mu niekto povie, že jeho mama, dostala privilégium a stala sa Anjelom.
Lenže...
každé dieťa by vymenilo „anjela“ za „maminu“, ktorá ho ľúbi...
Aj keď sa pred "svetom" tvári ako hrdina...
Dnes som si uvedomila, ako ťažko sa deťom hovorí o smrti, keď odíde od nich človek, ktorý im daroval život..... Môžeme pri nich iba stáť a pomôcť im v pravý čas, dotknúť sa tajomstva života i smrti...
Tak mi napadlo:
Maminy, ocinovia, buďte si istí, že vaše dieťa vás ľúbi a aj keď stokrát odídete, niekde v hĺbke svojho srdca, túžobne čaká na váš návrat.
