Niekto ju má pri sebe. Niekto od nej odišiel. Od niekoho na istý čas odišla ona... Ale každý ju má. A má ju hlboko zapísanú vo svojom srdci, veď....
Ale poďme pekne po poriadku.
Kde bolo tam bolo, nebolo to v rozprávke, ale v Štiavniku, teda medzi horami a dolami, žila jedna rodinka. Ocko, mamina a ich päť detí.
Bolo to v čase, keď najmenší Andreas džavotal a učil sa chodiť. Podarilo sa mu spraviť jeden - dva kroky a už bol na zemi. Vtedy s úsmevom a s potleskom vydal svoj prvý rozkaz: „Mama - koky". Znamenalo to akože: „Mama chcem robiť kroky." A mamina hneď vystrela svoje veľké dlane k svojmu synovi a situácia sa opakovala. A tak sa z „mamy - koky" stala „mama kokovačka", teda „krokovačka". Odvtedy jej to prischlo.
Dnes ráno, keď som myslela na svoju mamu, som si na to spomenula. Aj moja mama je mama „krokovačka".
A vlastne každá mama má poslanie „krokovačky." Prvý krok, ktorý k nám spravila, je ten, že nám dala život.
Druhý, že nás prijala, vychovala, sprevádzala a sprevádza.
Mama je tá, ktorá robí kroky so svojimi deťmi. Dvíha ich keď padnú, obväzuje rany. Stojí pri nich a keď sú malé, nesie ich bolesti a kríže.
Niekedy sa stratí, zdá sa nám že odíde, ale to je naozaj iba „zdanie".
Mama ostáva. Ostáva v našich srdciach, v spomienkach, jednoducho vo vedomí, že človek má mamu (aj keď ju možno nikdy nevidel a nepamätá si ju).
Dnes je deň všetkých mamičiek - „krokovačiek"
Skúsme si vymeniť úlohy. Skúsme dnes spraviť krok k svojej mame. My deti.
Zájdime za ňou, ak ju máme pri sebe a porozprávajme sa s ňou. Možno o tom, ako to bolo, keď sme boli malí. Alebo počúvajme to, o čo sa chce s nami podeliť...
Pomôžme jej robiť kroky, povzbuďme ju, poďakujme jej... Nech dnes vie, že jej deti sú majú radi a že nosia v srdci veľké: Ďakujem.
Ak to nestihnete, tak to teraz spravím za vás a všetkým maminám (aj tej mojej - najlepšej na svete) odkazujem: „Mami, ľúbim ťa. A ďakujem..."
