Prijímam hovor. „Dobrý deň. Tu je Táňa, viete ja hľadám jednu moju spolužiačku. Prepáčte, ona je mníška. A neviem, či by ste mi nedali na ňu mobil, lebo..."- ozýva sa neistá veta za vetou a ja začínam loviť v spomienkach.
„To som ja, koho hľadáš,"- prerušujem oblak neistoty a pozývam ju na planétu istoty. „Len neviem, kto si? V škole nás bolo veľa. Prepáč. Môžeš mi to povedať?"
Na druhej strane niečo zašumelo. A v tom sa ozval hlas malého školopovinného dievčatka: „Teta, ja už všetko viem. Ďakujem, že si ma mala o trošku viac rada, ako moja mamina. Ale aj ona ma už teraz veľmi ľúbi. Všetko mi povedala... Ďakujem."
„Kto si? Ako sa voláš?" - horím zvedavosťou a ešte stále neviem presne načítať s kým mám tú česť.
„Som Anetka. A moja mamina s tebou chodila do školy. Bolo to vtedy, keď mala kamaráta, a keď mu povedala, že sa mám narodiť, povedal jej, že nechce ani ju, ani mňa. A ona..."
A bolo rozjasnené. Desať rokov dozadu. Po prednáškach. Keď som zbehla z tretieho poschodia na prízemie, zbadala som mladé dievča ponárajúce sa do sĺz a sediace neďaleko „univerzitného automatu na kávu."
„Môžem ti nejako pomôcť?" - spýtala som sa.
„Mne už nik nepomôže."- pozrela sa do zeme a ešte viac sa rozplakala. „Som v tom. Čakám dieťa. On ho nechce a nechce ani mňa. Nenávidím ho!" - vzlykala a cez slzy vkladala svoje pocity do slov. „Dám si ho vziať! Nemá to cenu! Naši sa nič nedozvedia!"- hľadala riešenie v zmätku.
Sedela som vedľa nej a počúvala. Prúd bolesti, sklamania, ktorý poznajú iba ženy, cítiace svoju slabosť a zneužitie zo strany mužov sa valil zo srdca von.
Jej slzy sa menili za bezmocnosť. Objala som ju. Pohladila po pleciach, utrela slzy ako malému dieťaťu. V jej očiach sa dala čítať iba jedna otázka: „Mala som ho rada. On ma zradil, čo teraz?"
Pamätám si na slová, ktoré som zo seba súkala ako z chlpatej deky. Hnevajúc sa na tých, ktorí zrádzajú lásku. „Viem, že to nie je ľahké. Ale ak niekto zradil, tvoju lásku, ty nezrádzaj tú, ktorá prichádza a ňou je tvoje dieťatko."
„Ale moja mama? Môj otec? Vieš ako im ublížim?" - hľadala výhovorky a bojovala so strachom priznať sa k svojej tajnej láske, v ktorej jej rodičia bránili. V duchu som sa pýtala, či je náročnejšie prijať vnúča a pomôcť dcére za každých okolností, alebo schváliť „ukončenie tehotenstva" a nechať srdce svojho už dospelého dieťaťa plné otázok, strachu, tvrdosti, neschopnosti milovať a vnútorných výčitiek o tom, že v podstate zabila nevinného?
Stmievalo sa. Vrátnik nás poprosil, aby sme opustili priestor školy. Vybrali sme sa na stanicu. Ušiel mi vlak, prvý aj ten druhý... Nevadí. Ostal ešte jeden - nočný.
Večer zo stanice sme volali Tániným rodičom. Sadli do auta a prišli za nami. Ich dcéra im so slzami v očiach vyrozprávala svoj príbeh. Matka plakala, otec zatínal päste a krútil hlavou. Po hodine „divadla pre ľudí", ktorí videli za stolom sedieť emotívne naladených ľudí, zaznelo to chlapské. „No stalo sa. To dieťa si necháš. A ja ho budem mať rád."
Rozlúčili sme sa. Všetci traja (vlastne štyria) mávali za odchádzajúcim vlakom.... Zdalo sa, že sa naše cesty rozpojili. V škole som sa s Táňou nestretávala. A ani ona sa neozývala. Moja misia bola skončená.
Až včera... V deň, keď sa mama Táňa, svojmu slniečku, jedinej dcére rozhodla porozprávať pravdivý príbeh o jej živote, som si spomenula na to popoludnie, ktoré dalo nádej do tmavej noci.
Mimochodom, Anetka, zachránila starkého, ktorý dostal rakovinu. Ako sa včera „priznal": „To dieťa, bolo jediné, pre čo som ešte chcel žiť..."
A dnes? S dovolením dvoch dám a starého otca vám ponúkam ich príbeh a spolu s nimi ďakujem za dar života.
Vy, moje kámošky aj tie ktoré sa nepoznáme, ak bude vaša láska zradená, prosím, nezraďte lásku dieťaťa, ktoré nosíte vo svojom lone.
