V tom sa ozval prísny hlas jej mamy: „Patrícia, vieš, že deti, keď sa hrajú so zvieratkami, tak si musia umývať ruky, skôr, ako si niečo vezmú do pusy.“
Dievčatko sa obrátilo k mamine a položilo veľmi, trefnú otázku: „Mami, a prečo to platí iba pre deti?“
Bola som zvedavá, ako sa „mamina – poučovateľka“ z toho vyvlečie a ako to vysvetlí. Zobrala to z konca, ktorý je pre nás „dospelákov“ najbližší a volá sa: „V mene autority“. Zdvihla ukazovák na pravej ruke a prísne povedala: „ Povedala som: umyť ruky! A nefilozofuj!“
Paťa sklopila oči, povzdychla si a odplazila sa do kúpeľne. Mama sa mi zatiaľ snažila za každú cenu vysvetliť, že sa hanbí za správanie svojej dcéry, že si s ňou nevie dať rady a že jej čoraz častejšie dáva takéto „nevhodné otázky...“.
Sedela som pokojne a usmievala som sa. Čím dlhšie mamina prednášala svoju „obhajobu“, tým viac som si uvedomovala, akí sme my – dospeláci niekedy nemožní...
Paťa sa vrátila a vzala si keksík. Posadila sa mi na kolená. Mamine, zatiaľ zvonil mobil. A tak horlivo telefonovala.
Malé dievčatko práve „končiace zápas s chrumkavým keksíkom“ si utieralo ruky do môjho habitu a pýtalo sa: „Prečo mamka hovorí, že iba deti si majú umývať ruky, keď sa hrajú so psíkmi? Ty nemusíš????“
Ten drobec nastolil vážny problém a ja som si uvedomovala, že mám dve možnosti. Buď povedať, že mamina nehovorila pravdu, pretože „príkaz“ umyť si ruky pred jedlom platí pre každého, alebo....
Vybrala som si to „Alebo“ a začala som zo široka. Aby som nabrala troška času, tak som sa spýtala: „Paťka a videla si mňa, alebo maminu, aby sme sa teraz hrali s Flipom?“ „Nie, vy ste sa tu rozprávali...“ „Tak vidíš,“ – začala som vyťahovať svoj triumf – „my dve sme si nemuseli ísť umývať rúčky...“
Myslela som si, že som vyhrala, ale kdeže... Dievčatko mi poukázalo na XY situácii, čo dospeláci nemusia a čo deti musia... Okrem iného: ... dospeláci si nemusia 3x denne čistiť zuby, ako deti; dospeláci môžu prejsť na prechode pre chodcov aj cez červenú ale deti musia čakať na zeleného panáčika; dospeláci sa môžu hádať, ale deti sa nesmú... „ Tak prečo sú veci ktoré platia iba pre deti a nie pre dospelákov?“
Prečo?
Ešte že mi napadla jedna spásonosná myšlienka. Vzala som Paťkinu ruku a položila som jej ju na srdce. Spolu sme ho počúvali... Hovorili sme o tom, že čím je srdiečko novšie, tak ako nové tričko, je krajšie... čím viac ho nosíme, tým sa mu ujde viac špiny i škvŕn... A takto je to aj s nami. Dospeláci majú na svojom srdiečku iste viac škvŕn ako deti...“ A vedia to. Sú z toho smutní, aj keď to deťom nepovedia. Preto ich radšej upozornia, aby si dávali pozor, aby sa slušne správali... A keďže sú veľkí a hanbia sa za to, čo urobili nesprávne, často hovoria: „... že to platí iba pre deti...“
Práve vchádzala do obývačky jej mamina a v rukách držala Flipa. Jej dcérke zažiarili oči: „Mami, nemusíš sa hanbiť za to, že aj ty si máš umyť ruky... A naučím ťa aj to, že na ocka nemusíš kričať... a aj to, že cez semafor sa má chodiť iba na zelenú. Aj keď si veľká... neboj, ja ťa to naučím.“
Mama sa posadila. Paťka jej položila ruku na srdiečko a zopakovala všetko, o čom sme sa rozprávali... Nakoniec ma objala a povedala: „Dami, ďakujem. Odteraz viem, že to čo platí pre deti, by malo platiť aj pre dospelákov. A budem dávať pozor na mamičkine srdiečko. To ti sľubujem.“ Zošmykla sa a už bola pri Flipovi.
Čakala som výbuch. Ale dostala som iné. Povzdych. „Keby som vedela tak rozmýšľať ako tento môj drobec. Keby som si nekomplikovala veci. Keby som vedela povedať: „Zmýlila som sa.“...
A čo vy? Viete to povedať svojim deťom?
