Sedeli sme na koberci v kruhu a rozprávali sme sa. Opakovali sme si mená, hovorili o tom, kto a kde býva a kto chcel, mohol povedať aj niečo viac....
Ten kto mal v rukách ružovú loptu, mal aj slovo. Dozvedeli sme sa všeličo... A bolo to milé. /ešte zopár dní a budeme zohratá trieda/
Keď dostala loptu Pavlínka, ostalo ticho. A hoci je pri hre smelá, v jej očiach sa objavil strach.
Vstala som, a podišla som ku nej. Pohladila som ju a chcela som dodať stratenú odvahu. Podarilo sa.
Malá „copaňa“ spustila: „Volám sa Pavlínka a bývam... a chcem vám povedať“- nastala chvíľa ticha. Pozrela sa na mňa, ako by sa pýtala, či naozaj môže niečo povedať. Kývla som hlavou – samozrejme na znak súhlasu. Nasledoval hlboký detský nádych a veta vypovedaná na jeden dych : „Chcem vám povedať, že môj ocko, miluje inú ženu, ktorá nie je moja mamka.“
Nastalo hrobové ticho. 17 detí a moja maličkosť pozerali pred seba v nemom úžase. Čo robiť? Ako sa zatváriť?
„Copaňa“ čakala na našu reakciu. Deti tušili, že to nie je v poriadku. Ticho prerušil Dávid a skonštatova: „Tvoj ocko, neľúbi tvoju mamku!!!“ V detských očiach sa objavil strach a začínali sa zatínať päste.
Pavlínka plakala. Objala som ju. Snažila som sa ju upokojiť, ale nedalo sa. Deti, ktoré dovtedy pokojne sedeli v kruhu sa zhŕkli okolo nás a sľubovali: „Neboj sa, my ťa budeme ľúbiť. My budeme tvojimi kamarátmi. My ťa ochránime.“
Akcia „predstavovania“ sa nečakane skončila. Deti nepotrebovali poznať svoje mená. Začalo ich spájať niečo oveľa mocnejšie, bol to SÚCIT, ktorý nám „veľkým“ chýba a pre „malých“ je tak samozrejmý.
Pavlínka sedela v mojom náručí a utierala si oči. Snažila som sa ju upokojiť, ospravedlniť ocka, ale nedalo sa. Každý môj pokus skončil neúspechom.
Nakoniec povedala: „Prestaň. Ja som to počula. Ocko volal a hovoril: „Neboj sa zlatko, ty si moja jediná. Spolu to zvládneme. Ľúbim ťa...“
Na to nasledoval môj posledný pokus o „ockovu“ záchranu: „ Možno sa ocko v telefóne rozprával s maminou.“
Malá však pokrútila hlavou: „Ty tomu nerozumieš. Moja mamka bola v kuchyni. A on by jej z obývačky nevolal.“
Pavlínka zoskočila z mojich kolien a postavila sa do radu medzi ostatné deti, ktoré medzi tým upratovali v tichu hračky v triede.
Ostala som ešte chvíľu sedieť. Naozaj tomu nerozumiem.
Poznám rodinu tohto dievčatka a poznám aj jej ocka, ktorý už viac ako rok chodil ako bez duše. Keď som sa pýtala, čo sa deje, povedal, že je všetko v poriadku – no každý z nás cítil, že to tak nie je....
O pár hodín na to, som sa dozvedela, že ocko s tou druhou tetou čaká dieťa. Neviem, či o tom Pavlínka vie, alebo nie. Viem iba jedno. Že tento rok budem prechádzať kúsok života s dievčatkom, ktoré je veľmi zranené...
Rozmýšľam, ako pomôcť tejto rodine.
Ako im pomôcť prekonať pocit neistoty, bolesti, nevypovedaných otázok a nenájdených odpovedí...
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré každý deň čaká na to, že jeho otec si zbalí veci a odíde za inou tetou?
Ako pomôcť ockovi, ktorý miluje svoje deti a zároveň ho priťahuje nový život, ktorý je v lone inej ženy ako je jeho manželka?
Čo robiť?
Viete mi dať radu?
