Z kuchyne sa ozývajú známe zvuky – taniere, lyžičky i vidličky – dôverne poznám ich štrngot. Do nosa sa mi vnára vôňa kávy. Hlavná aktérka každého požehnaného rána – mama je v akcii prvá. Hoci je často najviac unavená, s láskou zapaľuje svetlo všedného dňa.
Zo spálne sa ozýva chrapot zmiešaný s bolestným vzdychaním. To je ocko. Snaží sa spolu so svojou rakovinkou vstať z postele. Nie vždy sa mu to podarí s úsmevom. Dôverne pozná v zrkadle zvraštenú tvár plnú bolesti. Ešte že je pri ňom miláčik rodiny – kokršpaniel Bystrík. Kňučí, prosí, žobre o svoju rannú prechádzku v prítomnosti svojho gazdu. Ten neodolá a obaja vyrazia na čerstvý vzduch.
Buchli dvere. Ešte stále som v posteli. Ďakujem Bohu za túto chvíľu, za svoju rodinu i za každý deň, ktorý som mohla stráviť v prítomnosti svojich rodičov. Prosím ho o svetlo i o požehnanie. Patrím Bohu a viem, že bude so mnou. Častejšie si v posledných dňoch opakujem: „Aj keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo Ty, Pane, si so mnou...“
Vstávam a mierim do kuchyne... Vo dverách stretávam ocka, Bystríka a nové čudo našej rodiny: „Bonifáca.“ Sadáme k stolu. Aktérka dnešného rána, a nositeľka mnohých vecí vo svojom srdci – mamina sa začne modliť...
Keďže je nedeľa ideme do kostola. Každý z nás si uvedomuje, že Boh v nás koná a koná aj cez nás. Usmejem sa. V lavici musím sedieť v strede. Po mojej pravici sedí mamina, po ľavici zasa ocko. Strážia si ma. Občas na seba mrkneme, usmejeme sa, podáme si ruky...
Je čas zahĺbiť sa do Božieho Slova. Nedeľa Svätej rodiny. My traja sme spolu. Môj život patrí Ježišovi. Život mojich rodičov sa podobal tomu, ktorí prežíval Jozef a Mária. Usmievame sa. Myslíme na bolesť, i ťažkosti... Realitu smútku, strachu ale i radosti z každého stretnutia. Hľadáme odpoveď na nevypovedané...
Prichádza chvíľa, keď kňaz vyzval manželov, aby si obnovili manželské sľuby. Skôr než to urobia, majú si podať ruky. Opatrne som prekĺzla poza maminu. Václav a Marcela stoja vedľa seba, poznajúc bolesti i radosti, nesúc si navzájom mnoho rokov svoje kríže, ponárajúc sa do spomienok a hľadiac v nádeji vpred, že ešte prejdú spolu kus cesty. „Podajte si ruky“ – zašepkala som, aby som ich vytrhla z myšlienok. Usmiali sa. Vedeli, že každý deň je pre nich darom a preto s plnou vážnosťou opakovali slová manželského sľubu ...“chceme kráčať spolu až do smrti. Požehnaj nám Bože...“
Počúvala som....
A premýšľala som nad tým aký „rodinný guľáš sa skrýva v srdci mojej rodiny...“
Pýtala som čo sa skrýva za týmito slovami:
... bol to čas, veľmi veľa času, ktorý sme spolu strávili v radosti, v bolesti, v mlčaní a v rozhovore.
..... sú to chvíle, kedy sa diskutovalo, ale i tie, keby sa jednoznačne prezentoval príkaz či postup vopred dohodnutej práce.
..... boli to chvíle ticha vyjadrujúce atmosféru úžasu, ale i hnevu a prázdna, keď napríklad odišiel do večnosti niekto koho sme chceli mať ešte pri sebe.
.....boli to chvíle bolestného podrobenia sa rozhodnutiam, ktoré niesli so sebou kríž, ktoré sme prijímali od toho hore.
..... boli to chvíle, kedy sme sa rozprávali o tom, čo Boh koná v našich životoch. .. ...boli to chvíle, keď sme rozprávali o našich prehrách, chvíle, kedy sme si hovorili zázračné slová: „prepáč“, „ďakujem“, „prosím“ a hlavne slovo, ktoré tak často túžime počuť: „neboj sa
. som s tebou. Pomôžem ti... Verím ti, že to zvládneš...“ Omša sa skončila....
Šli sme domov.
Mamina varí obed.
Ocko oddychuje a pozerá telku.
A ja? Rozmýšľam nad svojou rodinou.
Myslím, že je v nej všetko čo v nej má byť. Ingrediencie ako v guľáši. Soľ, zemiaky, múka, cukor, korenie...
A predsa má chuť, ktorá priťahuje tých ktorí sú hladní... hladní, aj po láske....
Ďakujem, za to, že moja rodina je guľáš.
