Niekoľko dní počas leta som trávila doma. Stretnutia so známymi, spolužiakmi, kamarátmi, s ľuďmi, ktorí sa len tak prihovoria na ulici....
Skoro každý deň som brala nášho kokršpaniela Bystríka a vyšla som si s ním na prechádzku, niekedy na dlhšiu, niekedy na kratšiu. Ale v ten deň, o ktorom píšem, to bola tá dlhšia. Šla som po poľnej ceste a vedela som, že niekde tam medzi stromami, v lese, je chata. Chata do ktorej decká chodia na tábory. Našla som ju.
Decká boli vonku a hneď sa prikmotrili. Niektoré si viac obzerali mňa - "habitovú", iné sa okamžite skamarátili so psom a boli aj také, čo z diaľky vypliešťali oči a pýtali sa: „Pani mníška, vy môžete chodiť zo psom?" Keď zistili, že nehryziem, začali sa hrať s Bystríkom....
Asi po polhodine živého rozhovoru sa medzi nami objavila ich „vedúca" a moji noví kamaráti dostali prednášku, že keď pôjdu na večeru, majú si poriadne umyť ruky. Jej energický hlas sa menil až sa zasekol v polovici vety : „Decká, nezabud...." Bola to chvíľa, keď sme si akosi pozreli do očí. Vedúca sa zrazu otočila, a poklusom klus odišla.
Niektorí „puberťáci" to hneď skomentovali: „To poznáme. Máme si umývať ruky. Asi si uvedomila, aká je trápna, keď to stále opakuje..."
Bolo mi jasné, že to nebol jej pravý dôvod rezignácie. Tie oči mi niekoho pripomínali, poznala som ich, aj keď som nevedela komu patria. Boli smutné a zároveň túžiace po živote....
Od detí som sa dozvedela meno ich vedúcej... a od jej „spoluvedúcich" som si vypočula, že : „Majka sa zatvorila na izbu a nikomu nechce otvoriť." A tak sa začal skrytý poplach....
A ja? Ušla som. Oddýchnutá som sa pobrala domov. Cestou dole sa Bystro plahočil po potoku a predo mnou boli „Majkine oči". Premýšľala som ešte aj v posteli nad tým, kto je to "smutno veselé žieňa" a koho mi pripomína.
Na druhý deň dopoludnia som sa rozhodla, že vyriešim záhadu a že si „túru" ku chate znova zopakujem. Stalo sa.
Decká mi ochotne vzali Bystríka, pre ktorého si pripravili sladkosti a hneď aj tlmočili: „Ak chceš byť s vedúcou Majkou, tak choď dole k potoku, sedí tam." „A mám ísť za ňou?" „Nó, ja neviem, ale včera, keď sme si hodnotili deň, ospravedlnila sa, že ušla a povedala, že ťa pozná..."- vysvetľovala mi Klárika „A povedala, že si jej ako sestra. Ale že si urobila niečo čo je pre ňu ťažké... a ona ťa už nikdy nechcela stretnúť"- pridal sa Filip. „Čo si jej urobila?"
„Neviem" - mykla som plecami a sľúbila som, že to hneď zistím. Pomaly som kráčala ku potoku. Bez slova som sa posadila k mojej „akože" sestre, ktorú som nepoznala. Sedeli sme ticho. Minútu, dve, a ja som nevedela, ako začať.... Modlila som sa a hovorila som: „Bože, prosím ťa, daj mi poznať, čo mám robiť. Alebo niečo urob radšej ty... „ V tom sa Majka rozplakala a hodila sa mi do náručia.... Objímala som ju a ona opakovala moje civilné meno : „Maca! Pamätáš? Detský domov? Chodila si... Učili sme sa spolu... Pomáhala si mi... a potom???" „Potom som sa stratila z tvojho života...."- zašepkala som, pretože moje hrdlo začala zvierať bolesť.
Mala som v náručí Majku. Dievča, ktoré statočne vyrastalo v detskom domove. Malo 5 mladších súrodencov - ale spájala ich iba mama, ktorá sa o nich nestarala. Majka mala šťastie, že mala babičku a tá si ju občas vzala na víkend k sebe. Chodili sme spolu bicyklovať, učili sme sa, často rozprávali o tom, čo bolí a čo páli... Bola najstaršia a túžila sa postarať o svojich súrodencov...
Vedela o mojom rozhodnutí odísť do kláštora. Písala mi listy a prosila ma, aby som premýšľala nad tým, či by som sa nemala vrátiť, lebo vraj stratila „staršiu sestru" a v jej srdci je prázdno...
Dostávala odpovede. Pri každej návšteve domova som sa zastavila aj tam, kde bývala...
Potom odišla. Mala osemnásť. Prišla škola.... potom manželstvo, ktoré sa rozpadlo... a hoci bolo bez detí, ostala v jej srdci túžba pomáhať práve deťom....
Nenávidela život, pretože jej bral každého, komu začala dôverovať. Spomínala, kropila vankúše slzami, keď jej bolo ťažko a myslela na chvíle, kedy sme boli spolu. Bola presvedčená, že sa už nikdy nestretneme.
Počúvala som jej príbeh. A plakala som spolu s ňou. Vždy keď som sedela vo vlaku a videla som strechu detského domova, myslela som na všetky decká, ktoré som stretla.... A bolo mi smutno. Priala som si, aby boli šťastné a spokojné, aby boli dobrými ľuďmi.... a zvlášť som myslela na moju „stratenú sestru Majku".
Sedeli sme spolu asi hodinu, keď sa okolo nás začali obšmietať „táborníci", lebo sa už dosť nahrali s Bystríkom. Prišli a uvideli slzy. Chceli odísť, ale „zatrhla" som im to.
A tak dvanásť „puberťákov" i „pred-puberťákov" počúvalo príbeh o tom, ako bolo jedno dievča v detskom domove, ako sa o ňu mama nestarala.... a ako je to v mnohých rodinách. A že sa za to nemusíme hanbiť, a hlavne sa nemáme vysmievať, pretože sú ľudia, ktorí nám chcú pomôcť....
Aj keď sa s nimi stretneme až po rokoch.
Z tých dvanástich detí, sa za zrazu stali obdivovatelia. Každé z nich jemne pristúpilo k Majke a povedalo: „Prepáčte, my sme včera na vás nadávali, ale vy ste... vy ste hrdinka. My máme aj ockov, aj maminy, ale vy?"
V tej chvíli sa Majka zmohla na malý úsmev: „Ja mám vás."
Ešte dlho sme sa rozprávali o rodičoch... A ja viem, že tie dve detské ruky ich veľmi potrebujú.... A nielen keď sú malé, ale aj keď vyrastú.... Rovnako ako potrebujú priateľsto, dobré vzťahy...
Každý z nás je dieťaťom (pretože minimálne pozná svoju mamu) a každý z nás sa môže stať blízkym, "akože" bratom, sestrou práve tomu, kto už nemá chuť žiť... Šanca je aj dnes.... Využime ju.
PS: Majka, tento článok venujem tebe a ďakujem ti, že napriek bolesti a hanbe, ktorú si prežívala ako dieťa, pomáhaš tam, kde treba....
