„Nespúšťaj oči z trate“ – pred chvíľou som zbadala nápis na značke zabetónovanej vedľa koľajníc. Ani neviem prečo, ale niečo sa vo mne pohlo.
Uvedomila som si, že pri mojich cestách vlakom sa usmievam na lokomotívy, pozorujem rušňové depá, vnímam poradie vozňov. Obdivujme jazdu vo vlaku City elephant . Prečo?
Možno preto je môj ocko bol rušňovodič a niečo z tej jeho lásky k k vlakom zostalo aj vo mne. Možno preto, že mi často rozprával o tom, čo robia vláčiky, ako sa umývajú a ako chodia k „ujovi doktorovi“ do nemocnice, ktorá sa volá depo.
Jednoducho a jasne, keď si sadnem do vlaku, nedá sa mi nemyslieť na môjho ocka. A právom som na neho hrdá.
Lenže, keď sa vrátim k môjmu prvotnému zámeru, povedať vám, čo mi napadlo, keď som zbadala nápis: „Nespúšťaj oči z trate“, tak musím priznať že mám i iného Ocinka. Ocinka, ktorého voláme: „Otec nebeský“
Títo dvaja Otcovia zabezpečujú posolstvo mojej šťastnej jazdy životom, oni sú a môžu byť, alebo lepšie povedané, majú byť mojou „traťou“. Koľajnicami, ktoré idú vedľa seba.
Ten prvý ocko, ktorému Božia prozreteľnosť, alebo v jej mene jeho rodičia Anna A Rudolf dali meno Václav, zastupuje ľudí. Teda tých, s ktorými sa stretávam i tých, na ktorých myslím. V ňom sú skryté všetky lásky i sklamania z nich, všetky hádky i podania ruky s prosbou o odpustenie, všetky odchody i návraty... Až teraz viem, že je veľmi dobré, že táto koľajnica sa našla na mojej trati života.
No trať s jednou koľajnicou je úbohá, je ničím a niečo jej chýba. Čo? No predsa druhá koľajnica a tú predstavuje: „Ocko nebeský“ a jeho posolstvo, ktoré nám cez svojho Syna Ježiša zanechal v Evanjeliu.
Toto posolstvo v sebe skrýva nehoráznosti. Vymenujem iba niektoré: Vždy, keď sa viac prikloním k ľudskej láske, môžem sa vrátiť. Vždy keď mám smäd a hlad, ktorý nedokáže nasýtiť žiadna reštika, pizzeria, alebo bagetéria, on má pre mňa prichystanú plnohodnotnú hostinu. Vždy keď spoznám, že som nahá, smutná, chudobná, keď nespravodlivo trpím, - nie som na tom až tak zle, pretože podľa jeho posolstva – patrím medzi blahoslavených.
Keď pustím oči z trate, keď neudržím rovnováhu a prikloním sa na jednu stranu, hrozí mi katastrofa vykoľajenia alebo možnosť nevšimnutia rútiaceho sa IC-éčka.
„Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ alebo „Bdejte a modlite sa...“ – to všetko mi splýva s výrokom: „Nespúšťaj oči z trate“ a asi to tak aj má byť.
V živote sú vzťahy na to, aby sme „rozlišovali“ a robili to, vo všetkej „ostražitosti“
