Deň jeho narodenia bol dňom hrôzy a sklamania pre mnohých. Namiesto radosti a blahoželaní, sme si so slzami v očiach podávali správu o „kýptikoch" malého Tobiáša.
Na druhý deň po jeho narodení som mohla vidieť to malé „čudo", ktoré volalo po živote a počuť bolestný dych jeho maminy. Obom nám tiekli slzy. Bola to reč, ktorej sme rozumeli aj bez slov...
Vedela som, že Silvia sa nevzdá a urobí všetko preto, aby jej Tobi mohol žiť a aby sa mohol postarať sám o seba.
Nepočúvala nás, keď sme ju ľutovali, a ani vtedy, keď sme rozprávali o „malom" a o jeho „neviditeľných rukách". Nepozerala sa na ne. Pozerala iba do očí svojho syna a v duchu sa pýtala: „Veríš mi?" A Tobi jej rozumel....
Keď mal tri roky, presťahovali sa do Švajčiarska. Vraj sú tam odborníci... vraj mu pomôžu. Plní nádeje a s vierou v Boha i v ľudskú pomoc si kupovali letenky, ktoré mali zmeniť ich život. Natrvalo...
Odvtedy som ich nevidela. Občas som od Silvinej mamy počula o tom, ako sa im darí... ako Tobi začal chodiť do školy, ako rozpráva, ako sa učí... Čo sa mu darí a čo nie. Rozprávala mi aj o tom, že Tobiášov ocko si našiel inú ženu, lebo vraj on „kripľa" vychovávať nebude...
Občas som napísala Silvii email. Bez ozveny. Včera, keď som otvárala poštu, ostala som v nemom úžase. Po mnohých rokoch mi píše ona - Silvia.
Písala o svojom živote. O svojom synovi i o jeho prvej pripravovanej maliarskej výstave. Maľuje ústami i nohami. A maľuje srdcom. Je jej najväčšou radosťou. I o tom, že ju nikto nepresvedčí, že existuje niečo, čo sa nedá zvládať...
Píše, ako sa svet prispôsobuje Tobimu. Svojimi „neviditeľnými rukami" a za pomoci techniky dokáže pripraviť jednoduché jedlo. Rád počúva ľudí, a to čo ostane z rozhovoru v jeho srdci, dá na plátno alebo na papier.
Miluje prírodu, slnko, vodu (vie plávať) a rád počúva hudbu. Je z neho mladý „Švajčiar", ktorý má okolo seba veľa priateľov i tých, ktorí sa zastavia iba preto, aby mu „vyrozprávali" kúsok zo svojho života....
V závere emailu Silvia píše:
„Dnes Tobi domaľoval dieťa, novorodenca, a na zadnú stranu napísal: „Mami, pre teba. Z lásky..." Spýtala som sa ho, prečo mi venuje tento obraz, veď nemám žiaden sviatok. A jeho odpoveď? "Pretože iba ty si mi verila, že raz bude zo mňa muž. Iba ty si sa mi pozerala do mojich očí, keď som rozlieval vodu, keď som sa potápal, keď som si nedokázal obliecť tričko... ty si videla moje ruky v mojom pohľade, kým iní sa nechali stiahnuť pohľadom na kosti obtiahnuté kožou. Iba ty, mami."
Spomenula som si na deň, kedy sme obe hľadeli na "úbohý zázrak" a ty si sa ma spýtala: „Prečo mu dávaš meno Tobiáš?" Mykla som plecami. Bolo to iba preto, že sa mi páčilo. Dnes viem, že to bol zámer zhora. Toto meno znamená: „Boh je dobrý."
Prišla som na to po mnohých rokoch. Môj syn žije a ja mám radosť z každého dňa, kedy môžem byť s ním. Prešli sme si spolu veľa, ale ja viem, že Boh nás nikdy neopustil a dnes sme spolu šťastní... Som hrdá na svojho syna."
Toľko z emailu... A ja dodávam len toľko:
Je mnoho vecí, ktoré voláme „beznádejné prípady", a ja sa teším, že predsa sú medzi nami tí, ktorí v nich vidia „neviditeľné dary."
