Je noc. Po mnohých rokoch sa práve v prvé novembrové dni môžem ticho prechádzať pomedzi hroby mojich blízkych. Čítať na náhrobných kameňoch ale i vo svojom srdci. Nechať spomienkami prežarovať moje skryté vnútro...
Brána je otvorená. A moje prvé kroky vedú k hrobu, v ktorom je pochovaná babka Cilka so svojim manželom.... Usmejem sa. Dala mi veľa. Sprevádzala ma v prvých rokoch, mala na mňa čas... Ako dieťa som ju obdivovala, že rozumie reči nášho psa Zory, vedela rozprávať rozprávky... a nebola by som ju vymenila za nič na svete. Modlila sa. Prežívala samotu, ale mala rada aj ľudí... Vždy keď som sa vracala z tréningu karate, pozerala z okna a vyhodila mi nejakú sladkosť...
No potom odišla... Keď v mysli prechádzam okolo jej domu, predstavujem si otvorené okno a jej zvráskavenú tvár... Prijala by som si, aby sa doň postavila a vyhodila mi niečo – hoci len obyčajný cukrík... Už som veľká a táto predstava je nereálna. Ale ja viem viac...
Viem, že je v dome nebeského Otca a tak otvára okno... a odtiaľ mi pomáha, pozerá sa na mňa, zasahuje a tak pokračuje v opatrovateľskej činnosti svojej „nepravej vnučky“. Chvíľa ticha pri tomto hrobe sa dá nazvať jednou vetou: „Babi, ja viem, že si ma mala rada“
O dva rady ďalej. Dvojhrob. Ľudia, ktorí odišli z môjho života skôr ako som sa narodila. Dedo Martin a babka ... Okrem toho, že som deda stretla „v sne“ /ak to vôbec bol sen/ tak som ho nevidela. Prosil o modlitbu... Mal za sebou život vtáka búrliváka...
Koľko vecí o ňom ešte neviem? A kde je? Už je pri Otcovi? Jedným nádychom povedané: „Bože, ak chceš odhaľ mi tajomstvo života tohto človeka“
Iba o rad ďalej. Moji starí rodičia. Pochovaní skôr ako ma mohli vziať do svojho lona a tešiť sa zo svojho vnúčatka. Babka Anna, ktorá zomrela keď čakala bábätko – dali jej meno Katarínka... Všetci hovorili, aby si ho dala vziať... No ona, verná poslaniu mamy!!! zvíťazila, aj keď boj o tento svet prehrala. Uvedomujem si. Stojím nad hrobom „mučeníčky“ – ženy, ktorá mi má čo povedať. A len cez zuby, precedím: „Babi, ja to neviem, prosím pomôž mi.“ Cítim ako sa do kahancov i do môjho chrbta oprel vietor. Zatriasol plamienkami. Tie sa zachveli. No znova sa vrátili do pôvodného stavu. „Babi, rozumiem. tie chvenia života, tie problémy – to nie je na to, aby sme sa vzdávali – ale, aby sme vytrvali...“ Ostávam. Dlhšie. Ponorená do úvah, ktoré mi dodávajú silu bojovať... O čo? O život. O svoj. O život druhých. O miesto v nebi.
Pokračujem v prechádzke. Niečo ma volá ďalej. Zastanem na mieste a obzerám sa na sever i na juh. Dva hroby a jeden. Moji príbuzní. 2 pratety a jeden praujo. Bingo! Tých som poznala. Áno, bola som síce ešte dieťa ale boli živí!!! Som na nich hrdá? A na koho že to?
Na strýca Polda /tak sme ho familiárne volali/, ktorý pásol kravy, plietol košíky a mal rád svojho psa Bodríka. Pamätám si ho ako fajčil, a nechal ma hrať v drevárni s drevom. Raz som pokazila svoju „obľúbenú drevenú kolobežku“ a on ju bez jedného slova opravil. Nepovedal toho veľa, ale za to som si istá, že ma mal rád.
A ešte otváram bránu spomienok tete /lepšie povedané: pratete/ Teluši. Preskákala si všeličo. Nevydala sa. Keď zomrela moja babka, tak si vzala do výchovy moju mamu a jej súrodencov.
Často sme ku nej chodili. Mala sliepky a ja som poľovala na vajíčka. Pamätám si, ako vo mne budovala zmysel pre „mierové hnutie“. Ani neviem, prečo som sa rada hrávala na bojovníčku. /možno to vyplýva z môjho mena – Marcela – bojovníčka/. Chodila som po dvore a strieľala na všetky strany. V jeden letný deň som si vzala bič a urobila som si z neho zbraň. A mierila som. Vo dverách sa zrazu zjavila „teta Teluša“ – dala si ruky nad hlavu a hovorí: „Strieľaj“. Okamžite som zložila svoju zbraň a napadlo mi, že sa také „blbé“ hry hrávať nebudem, veď nemôžem zastreliť tých, ktorí mi dávajú samé dobré veci – čokoládky, cukríky a napolitánky. A tak som začala rozlišovať...
A tá tretia dáma, čo sa na mňa pozerá z večnosti? To bola teta Marka. Mala som ju rada. Aj keď pár rokov pred jej odchodom nám to nejako neklapalo... „Jednoducho mala organizačné sklony“ - a tie chcela realizovať nielen na sebe, ale aj na iných... Pri pohľade na jej pomník ma napadne veta: „odpúšťajte a bude vám odpustené“. Zamyslím sa. Modlím sa a ďakujem za posolstvo mojich troch predkov – známych pozemských a verím, že teraz už aj nebeských...
Nejdem do iného radu, predieram sa o pár hrobov v pravo. Tu leží môj krstný otec. Michal. Napadané listy, zapálené kahance. Spomínam si na posledný náš pozemský rozhovor. Počujem jeho plač: „ Snívalo sa mi, že prídem do pekla. Bál som sa, mal som strach. Bolo to hrozné....“ Utešovala som ho. Ostatní boli v tom čase na oslave. Pár dní na to... Prešiel do večnosti - bez nohy a bez zmierenia.... Rozmýšľam, kde je jeho srdce? Kde je???? Modlím sa.... Bez komentára.
Vraciam sa, ešte som niekoho vynechala... Prichádzam k pomníku, kde je silueta vzkrieseného Krista. Tu odpočíva otec môjho známeho. Zastavím sa pri ňom, vždy keď mi to čas dovolí. A prosím ho, aby ochraňoval svojho syna... A teším sa, keď sa jeho synčekovi darí... Usmejem sa a dotknem sa chladného kameňa. Viem že mi rozumie, aj keď si ho nepamätám.....
Prechádzam na druhú stanu. Hrob nenápadný – s nápisom: „ S láskou spomíname“ Ten, kto tam „leží“ naplnil môj život s láskou. Má také obyčajné meno – Mirko, ale neobyčajný život. Som si istá, že je v nebi... Cestou na cintorín som rozmýšľala nad všetkým čo mu poviem, čo mu zverím... no vo chvíli keď som zastala pri spomienkach na neho, neostávalo veľa slov. Iba jedno: „Ďakujem“
Ešte jedno miesto. Kríž pod ktorým horí veľa sviečok. Zastavujú sa pri ňom ľudia. Prosia Boha, aby tí, ktorí prešli na druhú stranu života, mali šťastnú a pokojnú plavbu. I ja sa zastavím. A vpúšťam do svojho srdca mená tých, ktorí sa preplavili.....
Je november. A ja viem, že Boh je tu. V dnešný deň sa stal realitou aj pre tých, ktorí popierajú večnosť. Ak vstúpia na pôdu cintorína pocítia svoju „úbohosť“ – pocítia, že ich slová a názory sa rozplynú ako rosa, keď na ňu zasvieti slnko... Rozochvejú sa, a možno radšej pôjdu sláviť Hallowen, len aby sa nemuseli zamyslieť nad svojim životom.
Milí moji predkovia, bračekovci i sestričky, ďakujem vám za všednú audienciu v tomto nevšednom čase. Verím, že raz i ja budem spolu s vami a budem udeľovať audiencie tým, ktorí nezabudnú otvoriť dvere spomienkam.
