Ja som tiež našla svoju životnú lásku. Alebo lepšie povedané, Ona si našla mňa. A ja som nemala inú možnosť iba sa jej vrhnúť do náručia.
Pred štvrťstoročím sme spolu chodili do školy. Na gympel, ktorý priemyslováci – volali „údolie dutých hláv“ – čo v mojom prípade, neboli ďaleko od pravdy. Na toto obdobie si spomínam, ako na môj protest voči všetkému, čomu sa dalo protestovať...
Bolo to milé stretnutie. Mali sme si čo povedať. Vymenili sme si adresy, telefóny, emaily a sľúbili, že sa niekedy – v plnosti času – ozveme. Občas sa na mojom mobile objavila SMS s prosbou o modlitbu za zdravie, za deti, za problémy s manželom... A ja som to posunula o inštanciu vyššie – k Bohu.
Včera však neprišla SMS. Cez technický vynález - mobil – mi chcelo a malo mi byť niečo tlmočené. S plačom, s beznádejou, so strachom.... Iba jedna veta, ktorá povedala, všetko podstatné: „Povedali, mi že do troch dní zomriem.“ Potom sa ozvalo to pravidelné, pulzujúce, mobilové pí, pí, pí – skanie.
Volala som naspäť, ale nikto nedvíhal. Až neskoro večer.... Jej manžel, ponorený do sĺz a bolesti, tlmočiaci nemý výkrik: „Prečo????“ Na čo je toto všetko? Prečo sa to má skončiť? A prečo sa to má skončiť práve o tri dni?“
Úprimná odpoveď?
„Neviem.“
Neviem, prečo táto mladá žena musí práve teraz ležať na onkológii... A doma pri jej rodičoch ju čakajú dve malé deti, ktoré sa tešia na darčeky od Ježiška.“
„Neviem, prečo Boh posiela toto utrpenie, práve vo chvíli, keď máme oslavovať narodenie Jeho Syna“„
Neviem...“
Ale viem....
„Keby nebolo tejto situácie, títo dvaja ľudia by nedržali v ruke ruženec a nevolali po zmilovaní.“
„Keby neprišla táto skúška, neponúkli by svoju slabosť Bohu vo sviatosti zmierenia“
„Keby nebolo včerajšej noci, môj nový známy by nevedel, ako veľmi ľúbi svoju princeznú a svoje deti a neuvedomil si, že je /okrem povolania podnikateľa / aj otcom a manželom.“
A prečo tri dni?
Kto z nás môže vedieť, či zomrie do troch dní? Kto je Pánom nad našim životom? Lekári? – Tí, ktorí sa môžu mýliť? Či Boh nemôže urobiť niečo, čo ešte nečakáme?
A čo to ešte čakáme?
Radostné Vianoce? Aké odlišné od tých prvých?
Ježiša nikto nečakal. Mária bola sama, opustená... a predsa vedela, že porodí plnosť života... Neboli pri nej blikajúce stromčeky, ale hviezdy. Nevidela ani kopec ľudí s darmi, ale ozajstných priateľov, spriaznené duše, ako bol Jozef, pastieri i králi...
Ale vrátim sa k Betlehemu na onkológii.
Obaja. Spolužiačka i jej manžel sa pre niečo rodia. A pôrod nie je fraška. Je to čas, kedy sa rozhoduje a prijíma život... Nový život prichádza v samote a v bolesti. A nemá veľa divákov, nepotrebuje kamery, potrebuje lásku.
Viem, že tvoja izba, Zuzka, je prežiarená láskou. Je pri tebe niekto, komu si dala dve krásne deti. Stojí aj keď nerozumie. A čaká... Tvoja duša už cíti, že bolesť sa čoskoro skončí a že ťa čaká niečo „Nové“. Možno Ježišove narodeniny osláviš už hore... a možno ešte tu. Možno, že Boh povie dosť a podaruje ti niekoľko rokov života... Neviem, čo spraví.
Prešlo niekoľko hodín. Pri dnešnom našom rozhovore som cítila, že ide z teba „sila“ a tak som sa spýtala, čo sa stalo. Tlmočím len tvoje slová: „Prijala som Ježiša v Eucharistii a dala som mu svoj život. Moja bolesť je väčšia a neviem ju sama niesť. Viem však, že som v jeho rukách. On vzal strach a daroval mi pokoj. Viem že je tu. Modli sa za mňa.“
Vyrazila si mi dych... a dala silu. Tú poslednú vetu sa budem snažiť plniť. A verím, že sa nelúčime. Ak Boh rozhodne, že sa narodíš pre večnosť, budeme sa stretávať pred jeho tvárou. Zuzi, budem sa modliť: „Oroduj za mňa, ty moja spolužiačka.“
Maťo, ty, ktorý teraz sedíš pri lôžku svojej „princezničky“ a hladíš jej ruku. Nechápeš a nemo pozeráš na utrpenie. Ty, ktorého v týchto chvíľach prevaľcováva bolesť a bráni mu normálne rozmýšľať – tiež prežívaš pôrod Betlehema.
Ani nevieš, ako sa podobáš Jozefovi, ktorý sa bránil prijať Máriu, ktorý ju chcel prepustiť, ktorý nevedel, prečo jej má veriť, že „decko“ nemá s niekým iným... Až musel prísť Anjel a povedať mu: „Neboj sa, Jozef, lebo to, čo sa počalo...“ – Až potom nabehol na nejaký normálnejší spôsob života.... hoci to nebolo ľahké.
Pochádzal z Betlehema, tam kde mal najviac rodiny – nechceli ho a tak tú, čo prijal, musel prenocovať v maštali... Bolelo ho to, hanbil sa ako by to robil každý chlap...
Aj ja ti v túto chvíľu, vzdialená na druhom konci Slovenska hovorím: „Neboj sa. Bude to dobré. Zvládneme to. Budem sa modliť i za teba i za dvoch malých Ježiškov, ktorých máš u svojich rodičov...“
Aj toto ti píšem len preto, lebo neviem, čo mám robiť... ako vám pomôcť, okrem modlitby.
Nikto z nás si nepredstavoval takéto „Narodenie“ Ježiša v našich rodinách. Ale Boh vie, prečo to dáva, i keď odpoveď nám prezradí v nebi....
Držte sa. Myslím na vás...
