Bola som na návšteve u kamarátky. Jej manžel bol v práci a tak sme si popíjali pri kozube horúci čaj a občas pozreli von oknom na padajúci sneh. Okolo nás pobehoval štvorročný Filip, statočne bojujúci o svoje „rrrrrr“, no zatiaľ sa mu darí rozprávať iba „llllllll“. Takže „ruka“ je vlastne „luka“, „ryba“ „lyba“ a tak ďalej.
Do škôlky nechodí, lebo tam už pre neho nemajú skrinku ale bude tam chodiť, keď bude „pledškolák“ – teda predškolák.
Dozvedela som sa aj to, že kým je mamina a oco v práci, on chodí k babičke. A tá sa vraj modlí tak isto ako ja a modlí sa aj točiacu modlitbu. Snažila som sa zistiť čo to je, no nepodarilo sa mi to. Nevedeli sme sa akosi dohodnúť.
„To je taká o slonovi.“- vysvetľoval mi Filip a ja som márne pátrala, ktorá by to mohla byť.
„Keď to nevieš, tak sa spolu na ňu zahláme. Neboj sa, bude to pobožná hra.“ – presviedčal ma a ja som samozrejme súhlasila.
„Telaz sa polozprávaj s maminou, a ja idem všetko pliplaviť“ – vysvetľoval mi a rázne mi dával najavo, že sa do prípravy nemám miešať.
O desať minút ma ťahal za habit do svojej izby. Na koberci bola postavená akási ohrada /aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo/, do nej natlačený plyšový slon, okolo ohrady „plot“ z lega a na štart pripravené modré autíčko.
„Pozli, tu máš papiel, nožnice a lep a ulob, tam nad slona stlechu. Musí byť z toho veža.“ V koši som videla jeho márne pokusy v boji s nožnicami, tak som sa do toho pustila. O chvíľu bol slon slávnostne uväznený vo veži. Filip radostne zatlieskal rukami a bolo vidieť, že je s dielom spokojný. Potom pokračoval.
„Telas si tu kľakni a budeš jazdiť a kličať: „Slon s kosťami vo veži!“ a budeš jazdiť takto.“ Vzal modré auto a prešiel sa s ním okolo „plota“, pričom zastal pri kope nepoupratovaného lega.
„No a keď sem plídeš, tak ja ti dám signál. A pôjdeš znovu. Neboj, bude to pobožná hra.“ Utešoval ma, keď videl moje nechápavé pohľady.
„Tak tli, štyly“ – zahlásil a ja som sa poslušne rozbehla s autom, kričiac: „Slon s kosťami vo veži.“ a pristála som pri kope lega, kde sa ozval signál: „Oloduj za nás.“
Vybuchla som do smiechu, ale pokračovala v hre „Slon s kosťami vo veži“ „Oloduj za nás“... „Slon s kosťami vo veži.“ ... „Oloduj za nás.“
Asi na šiesty krát, keď už mi od smiechu tiekli slzy som sa zastavila a objala Filipa, ktorý ma stále ubezpečoval : „No vidíš, ja som vedel, že sa vieš modliť tú točiacu modlitbu, veď si sestlička.“
Poďakovala som sa mu za to, že ma naučil „super hru“ a odišla som do obývačky.
Práve prichádzala babka. Po chvíli, sa mi začala sťažovať, že keď sa začne pri svojom vnúčikovi modliť litánie k Panne Márii, malý vezme auto a krúži okolo modliacej sa a vykrikuje: „oloduj za nás.“
„No, to lobím.“- pribehol Filip. „Aj sestličku som to naučil, aby sa pli točiacej modlitbe nenudila.“
No povedzte, nie sú tie deti úžasné.
------------------------------------------------------------------
Mimochodom : „Slon s kosťami vo veži“ – je detská predstava o invokácii z loretánskych litánii, kde Pannu Máriu voláme : „Veža zo slonovej kosti“. Slonovinu predávali kedysi ako drahocenný materiál, ktorý bol veľmi kvalitný. A Mária pre nás vežou, majákom, príkladom v prežívaní materstva, starostlivosti o ľudí. Veža, ktorá je krásna, pevná a je tu pre nás stále
