A myslím, že sa smeje aj teraz. Hoci už nie tu - na zemi. Na veľkonočný pondelok dostala to, na čo sa najviac tešila a o čo komentovala ako: „Nebojím sa, Ježiš už vyťahuje kľúč a otvára bránu. Raz príde a otvorí dvere, pretože ja som svoj kľúč od dverí večnosti stratila...To som celá ja, ešte že mám Jeho!!!"
Kto je to teda Marienka?
Pre mnohých bútľavá vŕba, jednoducho niekto kto mal čas na počúvanie problémov, povzbudzovač s dlhotrvajúcimi účinkami (iste lepší ako Red bull), pre niekoho to bol „zázrak", ktorý s láskou ukladal hodnoty života, alebo naopak „vrták", ktorý v tom druhom vyvolával hnev, odpor a pohŕdanie...
Do osemnástky to bolo obyčajné dievča, žijúce v chudobnej rodine, práve v čase, keď zúrila vojna. Nebrala do rúk iba varechu a naberačku, aby navarila obed, ale aj lopatu a krompáč, aby kopala zákopy pre vojakov...
Aj toto bol dôvod, prečo sa v jedno ráno nemohla postaviť z postele. Celé telo ju bolelo a lekári nevedeli pomenovať jej chorobu. Dávali ju do sádry, ktorú jej vymieňali každé tri mesiace. Neskôr to diagnostikovali ako zápal kosti ľavého bedrového kĺbu. Nasledovali operácie - ale všetko bez úspechu. Zdalo sa, že Marienka zomrie...
Vtedy do jej života, prichádza posila. Hoci nehýbe nohami a nechodí, jej srdce a jej vnútro začína žiť. Stretáva sa s kňazmi - misionármi, ktorí ju prosia o modlitby, a učia ju, ako má dať životu zmysel. Objavuje tajomstvo kríža a uverí, že Boh ju potrebuje... aby sa prihovárala za jeho zblúdené deti - hriešnikov. Za mňa i za teba...
Keď si Marienka spomína na toto obdobie, tak vraví: „Kto môže, nech to pochopí... Na to, aby som bola šťastná aj bez nôh a s neustálou bolesťou, musela som dozrieť... Je tu Ježiš. A iba ak ho prijmeme do života, budeme sa vedieť poďakovať aj za to čo bolí, a čo je proti logike...
Mnoho rokov ostáva sama. Zatvorená v izbičke. Stará sa o ňu jej brat, ktorý zomiera skôr ako ona... Hoci ju to bolí, nevzdáva sa. Navštevujú ju mnohí. Tešia sa z jej smiechu, z jej radosti, ktorú dáva naokolo. Prichádzajú, aby pri nej zložili to, čo bolí a trápi....
Je jej jedno, kto za ňou príde.... Vie, že sa stala bojovníčkou za duše iných. Nik neodchádza bez povzbudenia.
Utrpenie ju pretvára až do tej miery, že jej človek nemusí hovoriť o problémoch. Stačí, ak sa posadí k jej posteli a počúva: „Dnes ti chcem povedať, že...."- a zrazu dostáva odpoveď...
Prijíma všetkých. A všetkým dovolí, aby ju obdarovali...
Deti, ktoré ju učia modelovať z plastelíny vianočky a vôbec im nevadí, že nevie chodiť....(hoci je podľa nich už veľká)
„Náhodných návštevníkov", ktorí sa dozvedeli, že niekto takí existuje... a chceli sa pozrieť na ňu ako na výstavný kus nábytku (zisťujú však, že je živá a že sa po stretnutí s ňou niečo hýbe v ich vnútri)
„Susedov" ktorí si bez nej nevedia predstaviť svoj život a ktorí ju pozdravia aj vtedy, keď nemajú čas vojsť do jej izbičky
„Kňazov" ktorí ju prišli obdarovať sviatosťami, no sami odchádzajú od nej obdarovaní...(každému z nich dáva rovnaké meno: duchovný otecko :-))
„Rehoľné sestry", ktorým rozpráva o tom, ako sa tajne pridala k nim a spolu s nimi sa modlí za tých, ktorí to najviac potrebujú. Hovorí to s „potmehútskym" výrazom v tvári, akoby kopala zákopypre Božie kráľovstvo a už vopred sa teší z víťazstva.
„Ocov i mamy" - ktorí už nevedia ako ďalej. Sú sklamaní zo života v manželstve a premýšľajú o rozvode, nevedia si dať rady so svojimi drogujúcimi alebo arogantnými deťmi...alebo prepadli depresii a únave."
Každému z nás hovorí: „Tvoj život má zmysel. Ja sa z toho svojho veľmi teším. Nikdy sa nevzdávaj."
V posledných rokoch dostáva rakovinu. Ani vtedy sa nevzdáva. Práve naopak. Hovorí, že je to iba veľký piatok, ale že keď príde veľkonočná nedeľa, tak nám všetkým ukáže...
A ukázala. Odišla práve na Veľkú Noc. V to veselé ráno, ktoré je typické pre jej dedinu ako ráno, plné života a sviežej vody (oblievačka ako sa patrí). Odišla ticho a v radosti...
Alebo neodišla? Som si istá, že je tu s nami a že nám ešte ukáže veľké veci... Vyprosí, poteší, povzbudí... aj keď už nie zo zeme, ale z neba...
Stačí, ak sa ak na ňu zavoláme: „Marienká!!!" A že ste ju nepoznali? Nevadí, ona pozná vás... A iste nám rada pomôže.
Sú medzi nami ľudia, ktorí nás chcú obdarovať radosťou. Dovoľme im to...
A nezabudnime obdarovávať aj my...
