Už tri týždne som si nad týmto problémom lámala hlavu. Keď sme o tom rozprávali s kolegyňou, len mykla plecami: „Hanči je jednoducho Hanči.“ No mne to nestačilo.
Dnes ráno, po včerajšom karnevale, prišli do škôlky nie poslušné deti svojich rodičov, ale do fantázie ponorené ježibaby, princezné i draci... . A samozrejme aj Hanči...
Hoci bola včera „princeznou“ neustále vyvolávala hádky. Ak mal niekto bábiku Agátu, s krikom mu ju schmatla. Ak chcel niekto oranžovú farbičku, samozrejme okamžite skončila v jej rukách...
Z diaľky som pozerala na schopnosť predškolákov riešiť konflikty. Trpezlivosť pretiekla, keď sa začali biť a trhať si vlasy. Okamžite som zasiahla. Deti sa sťažovali na „Hanči“ a „Hanči“ zatínala päste a pozerala sa do zeme.
Hľadala som nejaké riešenie, a tak mi napadlo dať drobcom primeranú prednášku o tom, že aj v škôlke sme jedna veľká rodina a že si máme pomáhať. A to rovnako platí pre každého, teda aj pre Hanči... Zabralo to.
Počas „desiaty“ všetci sedeli ako mušky a počúvali rozprávku. Hanči jedla chlieb a v ľavej ruke žmolila vreckovku. Vzala som ju od stola a posadila na kolená. „Hanka, ty si sa dnes dobre nevyspala, však?“ - spýtala som sa a zapla sponku v jej čiernych vláskoch. „Nie. Už som s mojou sestrou šla spať, keď mamka a ocko znova začali po sebe kričať.“ – A všetko sa začalo sypať. Vysvetľovala, že doma musia kričať, inak by sa nepočuli, lebo aj rodičia kričia...
V tom sa mi začalo rozjasnievať. Spomenula som si na Vianoce strávené u babky na druhom konci Slovenska, lebo ocko „nedostal“ voľno v práci, na večerné prechádzky s mamkou, lebo „ocko“ si potrebuje oddýchnuť...
Napadlo mi, že by som sa mohla porozprávať s „ockom“. Už dávnejšie mi hovoril o tom, že sa nemá najlepšie.
No keď to Hanči počula, dostala nový záchvat kriku. Triasla mnou a prosila ma, aby som to nerobila, lebo ak sa to dozvie niekto „zvonka“ ocko od nich odíde...
Objala som ju. Chcela, aby som jej pomohla, ale ja som nevedela čo mám robiť. Z oka mi vypadla slza bezmocnosti a hnevu na dospelákov, ktorí po sebe kričia, namiesto toho, aby hľadali to, čo ich spája...
Decká v triede boli ako skamenené. Pozvala som ich ku nám a skončili sme na koberci. Hanči sedela na mojich kolenách a nikto jej to nezávidel. Všade bolo ticho.
„Zajtra sa začína pôst.“ – povedala som, „ A my budeme myslieť na Pána Ježiša, ktorý niesol veľmi ťažký kríž. Mal vo svojom srdiečku všetko, čo nás bolí. Keď kráčal s krížom, myslel aj na Hanči, aj na Janka, aj na Marienku a myslel aj na našich rodičov. Chcel, aby sme vedeli, že aj keď my budeme mať v srdiečkach niečo ťažké, on bude s nami. A každý má vo svojom srdiečku niečo čo ho bolí.“
V tom sa postavil Matúš a objal Hanči. „Aj mňa bolí, keď sa moja mamka s ockom háda o peniaze...“ A začala sa detská spoveď... Bolí ma, keď mi povedia, že ma nemajú radi..... keď povedia, že nie som taký šikovný ako brat.... keď mi večer nečítajú rozprávku.... keď mi neveria, že ma Miško zbil...
Sedeli sme v kruhu. V strede bol položený kríž.
Ešte nikdy som s takou veľkou radosťou nerozprávala o zmŕtvychvstaní ako dnes.
S krížom sa nedá stáť, musí sa niesť a nenesieme ho sami. Je tu Mária, Šimon i Veronika, sú tu ženy...
A je tu Boh, ktorý vstáva z mŕtvych, aby nám problémy ukázal v novom svetle...
Aby nám ukázal ich hodnotu vo večnosti....
Drobcom v triede stačilo to, že mohli vypovedať svoju bolesť a nikto ich neodsúdil. Sľúbili sme si, že si budeme pomáhať. A že budeme hľadať cestičku k otázke: „Prečo?“
A čo má stačiť hádajúcim sa dospelákom, keď im nestačí ani to že Boh, viera, láska dokáže spojiť to čo sme dokonale zdemolovali?
Zajtra je popolcová streda. A ja mám dve predsavzatia. Klásť si viac otázku „Prečo?“ a hľadať korene problémov, a viac sa modliť za Hančinu rodinu. Pomôžete mi?
Dôležité je aj to, že viem, prečo Hanči plače.
