Bola to Alica - ako ona sama o sebe hovorí „mamina dvoch veľkých synov a tretieho manžela".
Na očiach slnečné čierne okuliare. Ruky zovreté v päsť. Tvár poznačená starosťami a vráskami.
Pozdravili sme sa a šli kúsok cesty spolu, rozprávajúc o udalostiach života. Práve sa vracala z vlakovej stanice. Bola vyprevadiť syna, ktorý študuje na vysokej škole na druhom konci Slovenska a nemohla inak... iba v čiernych okuliaroch.
Len tak sama od seba sa pokúsila o vysvetlenie: „Ja viem, asi sa nehodí, aby som v tme nosila čierne okuliare... Ale ja inak nemôžem."
„Máš niečo so zrakom?" - spýtala som sa jemne. „Nie. Som úplne zdravá. Mamy niekedy musia nosiť čierne okuliare."
Nechápala som: „Prečo?"
Alica si vzdychla a pokračovala v rozprávaní: „Pretože milujú svoje deti.... Nechcela som, aby ma môj syn videl plakať, keď bude odchádzať. Je to už tretí rok, čo chodí na výšku a vždy keď odchádza, povie mi: „Mami ľúbim ťa a bude mi za tebou smutno. Som rád, že ťa mám a že si silná žena." A ja som dnes chcela byť silná... Nechcela som aby to videl..."
Poznám Alicu i jej rodinku už niekoľko rokov. Je to mama, ktorá sa s láskou stará o svojich dvoch veľkých synov. Rozpráva sa s nimi a dôveruje im... Spoločne hľadajú cestu k otcovi, ktorý si čas nezamestnanosti kráti na miestach, kde sa čapuje pivo a predáva alkohol.
Nežije sa im ľahko.... Finančná situácia im dovoľuje veľmi málo. Martin príde domov až na Vianoce, veď treba šetriť aj na cestovnom...
Sľuby, ktoré sú každodenným chlebom vždy po návrate z krčmy nikoho nenasýtia...
A predsa... Alica dokáže žiť.
Žije z lásky a dôvery svojich detí. Žije a verí, že táto láska, pretvorí aj jej manžela...
Šli sme ďalej. Počúvala som, ako sa „chlapci" snažili nájsť otcovi prácu, ako s ním trávili čas, pílili drevo... Keď v tom jej prišla SMS.
„To bude Maťko" - povedala s radosťou a vytiahla mobil. Otvorila správu a spod tmavých slnečných okuliarov sa začali už vo tme večera kotúľať slzy:
„Mami, viem, že ti je smutno. Ani okuliare nemôžu zakryť tvoje slzy a bolesť. Už som dospelý, nemusíš sa za nič skrývať. Ľúbim ťa."
Objala som ju...
V tej chvíli sme pochopili, že deti o svojich rodičoch vedia viac, než dokážu povedať...
Neskrývajme sa za tmavé okuliare. Láska sa vie deliť aj s bolesťou....
Deti sú veľkým darom, aj v čase nepochopenia a bolesti....
