Chodili sme spolu na základnú školu. Vždy bol od spolužiakov o hlavu vyšší a sebavedomý. Vyberal si kamarátov i kamarátky a snažil sa učiť viac, ako bolo nad jeho sily. Občas utrúsil, že nemôže ísť von, lebo fotrovci by ho „zabili." No nerobil si z toho veľkú hlavu. Vždy si našiel aj niečo, čím by sa mohol pochváliť.
Prišiel čas, a my sme sa stali stredoškoláci. On chodil do školy na jednom konci mesta, ja na druhom - obaja väčšinou roka na bicykloch. Raz za čas sa nám skrížili cesty a prehodili sme pár slov... Rozprával o frajerkách a o automatoch, či večerných žúroch a rozzúrených fotrovcoch... a pomedzi to, niečo také, akože doma sa s nikým nedá o ničom normálnom porozprávať...
Bolo to niekoľko týždňov pred maturitou, keď som ho videla naposledy. Vlastne prišiel, aby mi podaroval malého plyšového psa. Nechápala som prečo, ale ani on mi to nevedel vysvetliť. Razil z neho alkohol.
Hovoril o tom, že nemá peniaze na automaty a že chce vrátiť všetky dlžoby. Ak sa mu to vraj nepodarí, jeho „baba", ktorú má rád, mu dá „kopačky." Pýtala som sa, či o tom povedal doma. Iba prikývol a ukázal, že dostal facku a že vraj, po osemnástke si môže robiť čo chce....
Prišiel deň D. Maťo šiel hrať na automatoch. Hnala ho k tomu láska, veď nechcel stratiť tú, ktorá mu ako tak rozumela. No nič nevyhrával. Medzi tým ho prišli povzbudzovať aj „priatelia."
Drobné mince sa minuli a on si potreboval rozmeniť ďalšie peniaze. Ale kde? Bola noc. Autobus, ktorý viezol robotníkov z roboty síce na zástavke zastavil, ale šofér mu odmietol pomôcť.
Maťo sa rozhodol. Pôjde domov a požiada otca. Veď tieto peniaze, s ktorými chce teraz hrať, neukradol. Dala mu ich babka, ako svojmu jedinému vnukovi.... Otvoril dvere. No skôr ako povedal čo chce, dostal hubovú polievku a zopár faciek....
Ostal stáť pred domom. Hodinky jeho lásky bili: Ak do pol noci nezoženie peniaze na vyplatenie dlhov, jeho „frajerka" to zabalí.... Vedel to. A vedeli to aj jeho „kamaráti v krčme."
Šiel tam. Zničený.... Vo dverách ho privítal ich hurónsky smiech: „Dala ti kopačky, čo?" „Nestihol si to... ? Máš prázdne vačky..."
Maťo sa otočil a začal utekať...bežal, no nikto nešiel za ním....
Ráno ho našli obeseného na strome...
Veď na čo mal žiť... ?
Počas letných prázdnin som zašla aj na jeho hrob. Zapálila som sviečku a spomínala. Niekde v diaľke sa ozval hlas babiek: „Počula si, čo sa stalo? Tí výrastkovia...." Len som sa zhlboka nadýchla...
O chvíľu vedľa mňa stál starý zhrbený muž. V ruke držal kahanec v tvare srdca. Po lícach mu stekali slzy. Pozreli sme sa na seba. „To je môj syn. A ja som sa ho nikdy nespýtal na to, čo ho trápi...."
Čo tak začať menej odsudzovať... a viac si všímať problémy iných? Skúsme hľadať spôsob, ako im pomôcť znova vstať....
