V tom sa prihlási Viki. Nevie o tom, že nepozná svojich spolužiakov. „Vieš," hovorí mi a všetci ju počúvame. „Ja mám sesterničku a rodičia jej sa rozviedli. A ona, keď sme písali list Ježiškovi na Vianoce o darčekoch, nenapísala, že chce nejakú hračku alebo kolieskové korčule, ale napísala, že chce maminu a ocina, aby boli spolu..."
„Ty prďaňa!" ocapil sa na ňu Igorko.
„Prečo mi nadávaš, veď je to pravda!" bránila sa Viki.
„Buď ticho!" hneval sa Igorko a otočil sa von z kruhu....
Ešte pred niekoľkými minútami nám všetkým (mne a dvanástim deťom) hovoril o tom, aké skvelé darčeky mu kupujú rodičia a nestačili mu prsty na oboch rukách, aby vyrátal, čo všetko dostal.
„Čo mu jééé?" nechápavo sa pýtala Viktorka a dotkla sa jeho pliec. „Nechaj ma! Lebo ti skočím do vlasov..."
„Nepočula si?" krotili ju ostatné deti. „Nechaj ho, lebo ťa zbije a zasa budeš rumázgať."
Bol čas zakročiť. Lenže ako....
Vrátila som sa teda k listu.
„Tvoja sesternička bola smutná, keď ste písali Ježiškovi však?" Vikina prikývla. „Ak sa rodičia rozvádzajú, tak je to normálne, že deti sú smutné a vtedy prídu na jednu vec..."
„Na akú?"
„Na to, že nie sú dôležité až tak darčeky, ako tí, ktorí im ich dávajú... Preto viac, ako mať nové lego, je mať kamaráta, ktorý príde na oslavu mojich narodenín..."
Pochopili. Pustili sme sa znova do rozprávania... Iba Igorko počúval otočený smerom ku oknu....
„Tak zlatúšikovia," hovorím, „Ideme kresliť." a rozdávam papiere.
„A čo máme nakresliť?" Mykám plecami.
„Nakreslite, čo chcete... darčeky, alebo tých, ktorí vám ich dávajú... alebo oslavu svojich narodenín, je to na vás."
V tej chvíli mi z ruky vytrhol papier aj Igorko. Bez slova si sadol a vzal farbičky. Kreslí totiž rád.
Netrvalo dlho a odovzdal svoju prácu. Dvaja ľudia za mrežami. Ocko za menšími a mamina za väčšími...
„Ona u nás nebýva," prezradil, keď mi vysvetľoval čo nakreslil. „A nebýva u nás preto, lebo sa rozviedla s ockom a so mnou." Prikývla som.
„A ty si z toho smutný. Aj ja by som bola," povedala som a pohladila som ho vlasoch. Pozrel na mňa. „Nechcem darčeky, chcem mamu. Aj keď oco hovorí, že je dobre, že s nami nebýva, ale..." hovoril vážne...
Zazvonilo. Bol koniec hodiny, ale nie koniec môjho rozhovoru s Igorom. Nosí v sebe ranu... A ak sa jej niekto dotkne má sto chutí skočiť mu do vlasov... No nie je zákerný, iba sa bráni...
Zastavil ma vo dverách: „Hej a prídeš ešte?" Prikývla som a zamávala som na rozlúčku...
A tiež som si niečo uvedomila: Nie je dôležité, či dostávam dary, a či sú veľké, alebo malé..., dôležité je, že mám okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní tráviť so mnou svoj čas. Mám svoju rodinu a niektorých „možno pravých" kamarátov.
