Už od rána mu mamina vysvetľovala: „Vieš, dnes majú všetci, ktorí zomreli sviatok. A teda aj dedo, ktorého máme radi. Preto mu pôjdeme zaniesť na cintorín darček. Vyber pre neho sviečku, aká sa ti páči.. Dedo dnes oslavuje.“
Vnúčik pre svojho dedka usilovne vyberal. Spomedzi všetkých kahancov sa mu najviac páčil červený s anjelom a s ružou.
Položil ho na stôl a vraví: „Mami, a to si myslíš, že sa náš dedo zo sviečky naje?“
Mama, ktorá práve začínala variť, nervózne poznamenala: „Nemyslím!Dedo sviečky neje.“
Čakala haldu zvedavých otázok, na ktoré nemala čas hľadať odpovede. Ale neprišla ani jedna.
Matej záhadne zmizol vo svojej izbe.
Prišla hodina H a všetci stáli pri hrobe.
Ocko s Matejom zapálili sviečku a spoločne sa pomodlili Otče náš. Rodičia svojimi vlastnými slovami poprosili Ježiša, aby dal dedkovi nebo, aby mu bolo dobre.... a čakali, že ich bude nasledovať aj ich syn.
Matej však vyskočil na obrubu hrobu, zložil si z ramien ruksak a vybral z neho koláč.
„Vieš dedko, keď máš dnes sviatok, tak som ti priniesol koláč. Trochu sa mi popučil, tak prepáč. Keby ho niesla mama, tak sa to nestane. Vidíš aká je lakomá, dobre vie, že sviečky neješ, a obed ti nepriniesla. Tak tu máš aspoň toto...“
V tom si uvedomil, že stojí pri hrobe... A že dedo akosi „naozaj nevie jesť...“, lebo ho pred niekoľkými mesiacmi pochovali.
Zoskočil z obruby a chytil ocka za ruku.
„Ozaj, čo náš dedo je, keď... neje ani sviečky a asi ani koláče?“
Rodičia sa na seba pozreli v nemom úžase a lapali po dychu.
Matej stál a pozeral na zmätok v ich tvárach....
Slova sa ujala mamina:
„No vieš. Dedo sa sýti modlitbami. Keď sa modlíme, je šťastný a máva nám z neba. Ochraňuje nás....“
Stačilo. Matej zbalil zdeformovaný koláč, položil ho do ruksaku a chytil ocka za ruku.
„OK, dedo, tak sa neboj. Nabudúce ti tu dám toľko modlitieb, koľko len budeš chcieť. Ale teraz už musíme ísť, lebo okrem teba nám umrela aj ockova prababka.“
