Sú to dvaja ľudia, ktorí prijali kríž... oveľa ťažší, akoby vedeli mnohí z nás zvládnuť. Ale oni to zvládli.
V jeden deň im Boh vzal pri dopravnej nehode dve deti... Zrútil sa im celý svet. Nevedeli sa smiať, vedeli iba jedno... plakať. Potom prišiel čas, keď zatínali päste, keď sa obviňovali a bolo to pre nich veľmi náročné obdobie...
Rozprávali sa dokonca aj o rozvode, no práve vtedy začuli hlas, že sľúbili, že budú spolu v dobrom i zlom.... a tak ostali. A kráčali ďalej...
Raz sa na môj článok „Neprítomná prítomnosť“, ktorý bol a je venovaný môjmu kámošovi Mirkovi – tiež v súčasnosti obyvateľovi neba ozvala Vlasta, a mne sa zdalo, že veľmi dobre pozná toho, o ktorom píšem... A tak sme si začali písať... /mimochodom bol to Mirko, ktorý mi prezradil, že v plnosti času sa bude za mňa modliť niekto taký ako ona/.
Pomaly sme sa zoznamovali a ani neviem prečo mi tí „dvaja“ pripomínali mojich „dvoch“ – teda mojich rodičov....
Až prišla plnosť času a stretli sme sa. Najskôr sme na seba pozerali vyplašene, ale potom z nás opadol všetok strach...
Mimochodom naša prvá spoločná cesta viedla na cintorín za Luckou a Drahušom. Cítila som ich prítomnosť...
Vlasta a Milan podišli k hrobu a predstavili ma svojim deťom. Vraj ma tam „priviedli...“ Na čo som sa usmiala. Jediný môj problém bol asi ten, či budem vedieť stáť pri utrpení ľudí, ktorí stratili to najcennejšie čo dostali.
Bolo to práve na sviatok sv. Mikuláša. Prvé čo som si všimla na hrobe bol nápis: „Svojho anjela pošlem pred tebou, aby ťa priviedol na miesto, ktoré som ti pripravil.“ Vlasta a Milan akoby čakali darček, no cítila som, že to čo držia vo svojich rukách i srdciach bol kríž...
Objímali ho a v bolesti hľadali to, čo stratili... a na čo si každý deň, ak nie každú hodinu spomínali....
Sama seba som sa pýtala: „Pane, čo mi chceš cez týchto ľudí povedať? Lucka, Drahuš čo to má znamenať? Kto má byť tým anjelom? Kto mi má pomôcť pripravovať cestu?“
Odpoveď prišla o niekoľko mesiacov neskôr. Prišli do Michaloviec a rozprávali o svojom živote... o tom ako niesli kríž, a ako sa učili v ňom hľadať záblesky svetla.
So zamestnancami našej materskej školy strávili tri dni. A ich kríž nás prežiaril svetlom, akosi sme dostali odvahu bojovať, ísť vpred... Poznali sme, že Ježiš koná aj cez bolesť a utrpenie...
Vlasta a Milan sa podelili s krížom a do svojho života prijali zmŕtvychvstanie. Vedia, že smrť ich detí je „darom“, pretože utrpenie im ukázalo cestu, ako ohlasovať Krista...
Ježiš nám počas týchto dní podáva kríž... Prijmime ho, nech má už akúkoľvek podobu – či je to choroba, nevera, sucho v modlitbe, alebo neúspech v škole... A pozorujme, čo nám ním chce povedať... A potom ohlasujme, podeľme sa s istotou, že Boh je pri nás... On nás prežiari zmŕtvychvstaním...
Vlasta a Milan sú dvaja super ľudia, ktorí hneď potom ako sa rozdelili s krížom, zrazu zistili, že sa vedia smiať...
PS1: Chcú napísať knihu o tom, čo Boh koná v ich živote. Pomôžeme im, však? Ako? Aspoň modlitbami... /ozaj nemáte zvyšný diktafón? Vlastička rýchlejšie rozpráva ako píše.../...
PS2: Vlasti, Milan, ste svetlom, ktoré svieti vo tmách dnešného sveta... a mnohým ste ukázali silu veľkonočného rána. Ďakujeme.
