V tej chvíli prestane zaujímať aj komerčné média. A tak ostáva na ňom, aby sa o svoje skúsenosti, či cestu, ktorá vedie od alkoholu do nealko-holického života podelil sám. A možno o sebe napísal aj knihu.
Francúzsky jezuita Lucien sa o to pokúsil. Vo svojej knihe: „Prečo bola noc taká dlhá" sa otvorene priznáva k svojmu statusu /nie facebookovskému, ktorý sa dá zmeniť ale k rvalému/: alkoholik.
Nezačal piť preto, že ho niekto nútil, aby sa stal farárom a ani preto, že bol nešťastný....
Ani preto, že by mal doma svetlý príklad v rodičoch. Jeho rodina bola celkom normálna. Milujúca, chápajúca ale aj vyžadujúca, takže z neho nevychovala žiadneho slabocha. Pre kňazstvo sa rozhodol sám.
Jeho alkoholizmus má korene v detstve. V situáciách nad ktorými, my „dospeláci" mávneme rukou a neprikladáme im žiadny význam.
Len pre zaujímavosť - tohto človeka, aj v dospelosti prenasleduje situácia, kedy sa stretol s obchodníkom.
S obchodníkom, ktorý s pokojným svedomím do baterky /na svietenie v tme/ vložil menšie batérie, a tým zníži intenzitu svetla. Bez problémov to zrealizoval pred očami dieťaťa, čím mu „pokazil" jeho úprimnú radosť z nočnej hry. A ani netušil, ako zničil v duši budúceho Luciena /to je jeho rehoľné meno/ obraz o dokonalom svete dospelých...
Lucien /vlastným menom Aime Duval/ opisuje svoju cestu kňazstva, na ktorej šíril Božie posolstvo prostredníctvom hudby. Francúzi ho poznajú ako šansoniera, spievajúceho o Ježišovi, ktorý je pre neho Svetlom.
Bola to náročná služba. Svoje šansóny tvoril v noci, keď všetci spali a ani sám nezbadal, ako mu v tom pomáha alkohol /pivo, či víno/.
S ním sa mu stával život ľahším... dokonca aj dlhé cesty za svojimi ovečkami na koncertmi ubiehali s fľaškou rýchlejšie a pokojnejšie...
Cítil, že sa v jeho živote niečo deje, niekam sa rúti, ale sám od seba to nevedel zastaviť. Jeho spolubratia, farári, ani len netušili, ako sa majú k jeho problému postaviť a vyhýbali sa mu.... A on hanbiac sa za to, čo robí, najmä v čase, keď nebola po ruke fľaša, sa im vyhýbal tiež...
Túžil presvedčiť samého seba, že nemá problém s alkoholom. A robil to, ako sa dalo...
Lenže ako sám píše, priepasť ešte nedosiahla dno. Opisuje svoje myšlienkové pochody, klamstvá, ktoré sa stali súčasťou jeho života... /hoci ani nevedel, že klame/
Zvrat jeho života /a chvíľa kedy zúfalstvo premáha kúsok nádeje/ prichádza, keď sa ocitne na protialkoholickom liečení... Nie je to pre neho jednoduché. Vie že ak sa rozhodne pre cestu návratu, musí sa rozlúčiť s každou kvapkou alkoholu.... Podarí sa mu to? Nepodarí?
S malou nádejou to skúsi. Po čase sa dostáva do spoločenstva Anonymných alkoholikov, kde sa medzi ľuďmi nerobia rozdiely. Všetci sú si rovní a napriek tomu, že už dávno nedržali v ruke pohárik, vedia o sebe, že sú alkoholici.
Jeho noví priatelia mu pomáhajú keď padne, keď mu nie je najľahšie. Učia ho, ako sa vrátiť, keď ho stiahne „fľaška". Sú pri ňom a pre neho. Lucien, krehký a poznajúci svoje náklonnosti tu nachádza domov.
Nikto nechce od neho, aby bol dokonalým farárom, ale pre každého je priateľom, je jedným z nich. A učí sa byť človekom, ktorý svoju spravodlivosť nachádza v skupine AA - anonymných alkoholikov.
V závere knihy už on sám vyhľadáva ľudí, ktorí majú problém s alkoholom a ponúka im pomoc, venuje sa im a pritom nezabúda ani na seba.
Vie o tom, že je alkoholik. Pozná miesta, ktorým sa má vyhýbať a pokorne stojí pri tých, ktorí sú v podobnej kaši, v akej bol kedysi on... A bojuje každý deň, veď ani po niekoľkých rokoch nemá to nemá vyhraté
A na záver?
Áno, aj farár môže piť, a môže ho to prevalcovať... ale aj pre neho, rovnako ako pre iných, je cesta k návratu....
Lucien - Aime Duval o nej píše vo svojej knihe: Prečo bola noc taká dlhá.
Odporúčam prečítať...
