Ježiš tichý, pokorný a vo svojom Božstve vediaci, po čo prišiel a aké poslanie mu zveril milovaný a zároveň milujúci Otec s trpkým a hlbokým úsmevom pozerá na ľudí stojacich a plesajúcich povedľa cesty. Necháva ich, aby podľa svojich vlastných predstáv oslávili „Majstra“.
Apoštoli, ktorí kráčajú pred i za osliatkom sú právom hrdí a konečne sa im zdá, že si zvolili správne. Veď ich Učiteľa oslavujú a možno ho spravia aj Kráľom. Sú židovské sviatky a On určite spraví zázrak, ktorý presvedčí mnohých a aj farizejom či sadúcejom sa zatvoria ústa pred slovom, ktoré bude hovoriť Ježiš...
Judáš, ktorý hľadá slávu a túži sa ekonomicky pozerať na každú situáciu (veď aj pre tieto jeho schopnosti mu dali do správcovstva mešec s peniazmi) sa naozaj snaží... Hľadá všetky možnosti, ktoré by rozmnožili ich majetok a rozmýšľa ako ho získať a darovať ho chudobným... (nie preto, že to chudobní potrebujú, ale preto, že to koná Majster a potrpí si na dobrom mene apoštolskej družiny...) Judáš bol svedkom mnohých zázrakov a teraz čakal ten najväčší. Vedel, že Ježiš môže všetko a dúfal, že vstup do Jeruzalema je konečne začiatkom jeho kráľovstva. Treba z neho vyťažiť. Treba niečo urobiť, treba zviditeľniť Kristovu slávu, treba ho vyprovokovať... Treba na tom zarobiť! Veľkňazi ponúkli 30 strieborných za jednu celkom obyčajnú informáciu – prečo by im ju nemal podať? Jeho Majster si poradí s celým Jeruzalemom a s každým veľkňazom, či farizejom. A on Judáš bude pochválený, veď zarobil pre chudobných ďalších 30 strieborných...
A tak kráča, celkom pokojne, istý si tým, že jeho myšlienky sú rovnaké ako postoj Krista. V duchu sa pýta: „Čo mi dáte? A ja vám ho zradím. Nie zradím, poviem vám iba kde je, zavediem vás k nemu, aby ste videli, že on je Boh. Urobím iba to, čo som robil posledné tri roky. Uverte v neho. A ak nie, On si s vami poradí. Je čas aby spravil zázrak pred veľkňazmi, kohortou a predstavenými mesta...“
Ježiš rozumie, vie, čo sa odohráva v Judášovom srdci. Chce mu povedať, že to, čo cíti vo svojom vnútri nie je od neho. Je to obyčajná pýcha, ktorej sa nechcel vzdať. Ale ani Ježiš mu ju nechce nasilu vziať, nechce, aby bol Judáš dokonalý človek, ale túži v ňom nájsť človeka, ktorý bojuje o svoju svätosť, človek, ktorý padá a vstáva, miluje, zrádza a volá po milosrdenstve a odpustení...
Zvečerieva sa. Zatvorili sa dvere a každý žid sa ponoril do veľkonočnej atmosféry. Koľko krát slávili apoštoli Paschu doma so svojimi blízkymi, koľko krát ju slávili s Ježišom a predsa.... Dnes je to iné, hoci si spomínajú na to isté zázračné a radostné vyslobodenie z otroctva v Egypte ako po minulé roky. Ježiš je vážny. Jeho oči sú plné lásky a zároveň bolesti, je v nich zmiešaná bolesť a túžba vyplniť Otcovu vôľu. „Veď na to som prišiel.“ Ježiš vie, že v bolesti a v samote sa najviac naplňuje poslanie človeka. Berie do rúk zásteru, opáše sa a kľakne si pred tých, ktorým daroval 3 roky svojej životnej púte. Umýva im nohy. Mlčia. Dovolia mu, aby sa ich dotýkal. Prečo? Prečo niektorí z nich neprotestujú? Pretože nepoznajú veľkosť Božej lásky? Lebo im posvätná atmosféra nedovolí prerušiť ticho? Lebo sa zatiaľ bolesť a pokora ich majstra nedostala pod ich ľudskú kožu? Čo to bolo? Boli aj oni presvedčení, že je to čas príchodu Božieho kráľovstva o ktorom tajne snívali? Takého ako si predstavovali Judáš? Alebo boli hrdí a Ježišovu službu brali ako akési zadosťučinenie za to, že mu dali tri roky zo svojej kariéry a túlali sa s ním po cestách i necestách? Kde boli ich srdcia, keď sa Ježiš nad nimi skláňal, keď robil prácu sluhu – otroka? Umývať nohy, bolo predsa znakom úcty mladšieho voči staršiemu, otroka voči svojmu pánovi, syna voči svojmu otcovi... Tak prečo sa nikto z nich neozýva??? (Najskôr preto, že sa apoštoli, ako aj my, cítime príliš dôležití. A prejavy pokory zo strany milujúcej a ukrižovanej lásky chápu ako povinnosť vďačnosti. Už vo večeradle fungovala rovnica medzi mincou a automatom na kávu).
No predsa. Boli by sme nespravodliví, keby sme si nevšimli Petra. Nevydržal to. Cholerik, chcejúci zachraňovať Krista a pritom si vyslúžiac od neho nie najkrajší titul: „Satan, odíď odo mňa.“ Postavil sa a vykríkol plný zmätku: „Pane! Ty mi chceš umývať nohy? Nikdy!“ Zdá sa, že tento Ježišov čin ho zasiahol pod kožu. Bolí ho to. Ježiš mal s ním počas troch rokov veľa dišpút. Musel mu vysvetľovať, odpovedať na jeho otázky. Peter ho vníma inak ako ostatní...
Pán sa usmieva a tíško prehovorí: „Ak ti ich neumyjem, nebudeš mať účasť...“ Peter už vie, že bez Krista neurobí nič. „Tak potom nielen nohy, ale aj hlavu...“ Peter túži byť celý čistý a Boh vidí hlboko do jeho srdca. Pozná jeho minulosť. Vidí, ako rád lovil ryby, ako odišiel od svojej rodiny. Spomína si na búrku na mori i na to, ako ho nazval „Mátohou“ a ako sa o niekoľko minút na to, začal topiť... Vďaka svojej nespokojnosti a cholerickosti sa stal vnímavým na Kristovo Slovo a vzdal sa svojich plánov. Vie, že Ježiš vidí viac, vie, že ak On povie, že stačí umyť nohy, tak to stačí a netreba o tom diskutovať.
Peter je čistý – už iba nohy sú špinavé – Ježiš sa skláňa. Dielo bude dokonané. Peter mlčí, necháva Pána dokončiť dielo pokory. Netuší, aké veľké veci raz Ježiš cez neho bude robiť, ako mu zverí Cirkev, ako ho urobí jej hlavou. a Ježiš zasa vie, že aj toto je chvíľa, kedy Petrovo srdce učí pokore a láske. Dáva mu príklad. Rozpaľuje jeho srdce Božím ohňom. Peter žije už 2007 rokov a v Cirkvi bojuje o svätosť a o život.
Ešte jeden apoštol stojí za to, aby sme sa na neho pozreli z blízka. Ján. Najmladší, ponorený do lásky Pána. Cítil Jeho blízkosť, rozumel mu, aj keď Ježiš nevysvetľoval svojej konanie. Písmo o ňom hovorí, že pri poslednej večeri bol na Ježišovej hrudi. Ján nepotreboval vysvetlenie. Jeho srdce bolo hlboko ponorené v Majstrovom. Poznal svoje slabosti i jeho veľkú lásku. Poznal ho dokonale, veď sám píše: „Boh je láska...“ Hovorí to jasne. A na inom mieste hovorí...“A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“ Svetlo je mocné a prežiari každú tmu. Ak sa tma stretne so svetlom, nemôže ostať tmou, musí sa zmeniť – prijať jasot, svetlo a život...
Ján svojim životom chcel dať odpoveď iba na jednu otázku: „Chceš sa zrieknuť každej tmy?“ A svojim životom odpovedal: „Áno. Veď nám, čo sme prijali Ježiša, dal moc stať sa Božími deťmi...“ Ján sa cítil pri Ježišovi, ako jeho milované dieťa, ktoré mu bezvýhradne dôveruje. Mlčí a s láskou hľadí na svojho Majstra. Vedel, že sa nad jeho nohami skláňa láska. Mal jasné svetlo poznania, ktoré sa nedalo celkom presne preložiť do reči zeme...
Ježiš končí svoju službu pokory. Vie, že nie všetci sú čistí, hoci ich umyl, hoci sa pred každým jedným sklonil. Vidí Judáša, pozná jeho plány. A predsa mu nič nevyčíta. Neukazuje na neho prstom. Nekričí po ňom. Nezatvorí na zámok dvere, aby v tú noc nemohol vyjsť von.
Dáva mu slobodu. Necháva ho, aby sa sám priznal. Aby si sám pomenoval svoj hriech: „Som to azda ja, Pane?“ Ježiš mu dáva primerané poznanie: „Sám si to povedal....“ Ale Judášove srdce ostáva tvrdé... Myslí si, že mu Pán nerozumie, že on sám sa musí postarať, že ráno, bude pochválený, veď mu dá 30 strieborných... Ani vo sne by mu nenapadlo, že ráno bude vidieť svojho Majstra zbičovaného a vo väzení...
Ježiš berie do rúk chlieb, láme ho a dáva svojim učeníkom: „Toto je moje telo...“ Áno telo – pretože človek potrebuje vidieť, to čo žije, to čo sa hýbe... to čo prišlo. Tu akoby chcel Ježiš povedať... V tomto kúsku som skryl Betlehem, Egypt i Nazaret a vkladám do neho všetky udalosti Golgoty a Jeruzalema... Inak by ste ma nespoznali, musel som sa stať človekom, musel som byť s vami, jesť s vami, plakať, smiať sa, karhať, uzdravovať.... Musel som? Nie, ja som chcel, pretože vás nekonečne milujem... „Toto je moje telo. Toto som ja. Ak ma budete prijímať, aj ostanem vo vás a vy vo mne. A raz sa aj vy dostanete tam, kam odchádzam...“ Dám sa vám poznať, prijímajte ma. Posilním vás. Poďte ku mne a jedzte z neho všetci... Nielen vy, ktorí ste teraz so mnou, ale každý človek.... Tí, ktorí majú v srdci túžbu patriť Bohu i tí, ktorí z Večeradla odídu za svojimi plánmi.... Jedzte. Som márnotratná láska, ktorá sa rozdáva každému, nepozerám na jeho túžby ale na svoju lásku, ktorá chce a prosí o tom, aby mohla byť prítomná v každom človeku....
Apoštoli vzali a jedli. V tichu a v bázni. Dokonca aj Judáš si vzal... Hoci bol rozhodnutý pre zlo... Ježiš sa mu dal skôr, než ho zradil...
Potom Ježiš vzal víno: „Toto je krv novej zmluvy, toto robte na moju pamiatku“ .... Krv. Koľko krát toto slovo zaznelo v židovskom zákone... Cele dejiny človeka sú prekvasené touto krvou. Kain a Ábel, obety starého zákona, Otcovia a krv prorokov... a teraz znova „Krv“ – symbol života i smrti. Ježiš nám nemohol dať viac. Hovorí o novej zmluve, o novom začiatku, o niečom, čo sa možno v Judášovej hlave omieľalo ako „nové kráľovstvo“ – ale Ježiš ho chápal inak. On sám musí vyliať krv – aby nám boli odpustené hriechy... On sám túži uzatvoriť s nami Novú zmluvu... zmluvu lásky, zmluvu kríža...
Berie nám 365 zákazov a príkazov aby nám daroval iba jedno – a to je prikázanie lásky, A keďže On sám je Láska, chce nám darovať seba. Nechce, aby sme ostali sami. Dobre si pamätá, čo povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ A preto ostáva...
Apoštolov sýti skôr, ako ich vezme na krížovú cestu. Hoci nechápu, nevedia, nerozumejú, predsa prijímajú. A ostávajú. Jediný kto odchádza je JUDÁŠ.....?!?
