Už sa to hrnie. Posledné dva týždne „kope do všetkého". Strihá papiere, ktoré nakreslili kamarátky, pri maľovaní pofŕka farbou kamarátov výkres bez toho, aby použila zázračné slovko prepáč....
Snaží sa ma vyviesť z miery a smelo leje čaj na koberec, pozerajúc sa mňa, či to „predýcham".....
Dnes je to iné. Prichádza s čokoládou v ruke. S orieškovou. Presvedčená, že ju mám rada a mieri rovno ku mne. Na tvári má úsmev a chce sa podeliť s kamarátmi. Usilovne ju otvorí, vyráta počet dielikov a rozdáva ich. Pozerá sa do očí... A ja si v duchu povzdychnem: „Vďaka Bohu, ten truc sa v nej stratil."
Čokoláda je zjedená a Sonička sa mi začína „fušovať" do remesla. Chce maľovať so mnou obrovskú perníkovú chalúpku. Ustupujem. Dávam jej štetec, vysvetľujem „ako na to..."
Začíname sa rozprávať. Malá mi s hrdinským výrazom v tvári oznamuje. „U nás doma bude od dnes už ticho. Ocko si včera zbalil veci a odsťahoval sa... Budeme bývať s maminou a s mojou sestrou. Samé baby." „To bude pre teba niečo nové, však?" - snažím sa hodiť neutrál. „Áno. A bude to dobré. Ocko sa odsťahova k svojej mame - k babke. A vieš čo? Ona plakala. Ja to nechápem. Keď ja - dieťa, idem domov k mame, moja mama sa teší. A jeho mama sa neteší?" V tom sa do nášho dialógu zaplietol Dávid, ktorý sa tiež chcel stať majstrom štetca a tak sme sa k "téme dňa nevrátili".
Keď Sonička domaľovala, prišla ku mne, posadila sa mi na kolená a vraví: „Som šťastná, už sa u nás nebude kričať." Povedala to tak presvedčivo, že som aj ja v duchu zaplesala, nad pozitívom, ktoré si to dieťa vložilo do srdca.... A ani mi nenapadlo, že....
Prišiel čas odpočinku. Predškoláci aspoň na krátky čas skončili v postieľkach, aby si vypočuli rozprávku. A niektorí aj pospali. Soňa v ten deň zaspala hneď. Rozprávka sa skončila a deti oddychovali.
Keď sa z jednej postieľky ozval plač: „Ocko, prosím ťa nebaľ sa. Ocko, prosím ťa neodchádzaj! Ocko veď ty vieš, že ja ťa potrebujem, že ťa ľúbim..."
„Nespáči" sa posadili a ukazovali sa Soninu postieľku. Prišla som k nej a pohladila som ju. Neprebudila sa, iba v spánku mi stisla ruku a držala sa ma ako kliešť.
Dávid zašepkal: „Od nich odišiel ocko?" a Natália sa pridala: „Áno, lebo veľmi po všetkých kričal." A do tretice zaznel hlas: „To preto bola Soňa na nás taká zlá." Matej sa postavil na jej ochranu: „Neviem, ako by si sa správal ty, keby ti odišiel ocko. Mne by bolo veľmi smutno..." Predškoláci sa svorne po tichej a kultúrnej diskusii dohodli, že Soňa bude ich kamarátkou a ak bude treba, tak ju vezmú ku nim domov na návštevu, aby jej nebolo smutno za ockom.
A ja? Cítila som sa oklamaná. Sama sebou. Tá radosť z dopoludnia sa niekde stratila... Pýtala som sa. Koľko unesie toto dieťa? A čo nám dá poznať „z toho nákladu" ktorý sme jej naložili my - dospeláci.....?
Hoci ako sa snažíme, nepoznáme svet detí. Je bohatý, krásny a zároveň tak jednoduchý, že ho našou zložitosťou nemôžeme pochopiť..
Bol čas vstávať. Všetci sme sa posadili pred našu dopoludnia namaľovanú perníkovú chalúpku. Hodnotili sme celý deň. Pochválila som maliarov a zaželala som im, aby aj oni mali doma krásny domček. Domček, kde sú šťastní. A niektorí z nich dodali: „Domček, kde býva mamina, ocko, brat, sestra..."
Soňa sa postavila a posadila sa na moje kolená: „Od nás ocko odišiel. V mojom domčeku býva mamina, sestra a ja. Ale keď sa polepším, určite sa vráti..."
Objala som ju. Iste príde čas, kedy sa porozprávame o tom, že ocko neodchádza kvôli neposlušnosti detí....
A toto je dielo našich malých maliarov.
