Ale pekne po poriadku...
Stalo sa to pred chvíľou a tak mi nedá, aby som sa nepodelila s originalitou malého asi ti a pol ročného Jakubka.
Dnes na omši sedel s maminou v malej zákristii, kde sa „napchá“ asi 15 ľudí. Sedel tíško a pozoroval okolie. Po svätej omši zoskočil z mamkiných kolien a sadol si na schody. Jeho mamina sa pohrúžila do modlitby. A Jakubko si ma poctivo začal obzerať... Veď sme tam boli iba traja.
V tom mu však napadlo niečo veľmi dôležité, potiahol maminu za bundu a na plné hrdlo zahlásil: „Mami, dnes bola s nami na omši teta Lakomica, teta Dupanica, teta Šuchtanica a teta Kukanica.“
Mama ho pohladila po vlasoch a chcela ho jemne presvedčiť, aby si svoj jazyk nechal za zúbkami aspoň dovtedy, kým vyjdú z kostola.
Ale Jakubko sa presvedčiť nedal. Začal vysvetľovať. Skákal zo stoličky na stoličku a názorne ukazoval, ktorá teta kde stála alebo sedela.
„Vieš, teta Lakomica sedela vedľa nás – držala celú omšu korunky a hrala sa s nimi. Mala ich dve.“ Potom zoskočil z lavičky a postavil sa predo mňa. „Tu stála teta Dupanica, dupala nohou ako koník v stajni.“ Hneď na to vyliezol na stoličku a pokračoval: „Aha, tuto takto sedela teta Šuchtanica. Držala v ruke knižku, stále šúchala listy a potichu šušlala...“ Keď zoskočil zo stoličky, postavil sa na prostred miestnosti a zahlásil: „A tu stála teta Kukanica. Stále sa niekde kukala. Aj na teba, aj na mňa, aj dozadu, a otáčala hlavou...“
Potom sa znova rozbehol k mamine samozrejme s otázkou, ktorú nikto z nás nečakal: „Mami, a tie tety nevyrušovali Ježiška?“
V duchu som sa smiala nad originalitou tohto drobca a zároveň som čakala na odpoveď mamičky. Ba sama som sa chcela „podučiť“ ako sa v takýchto chvíľach treba vynájsť.
Mamina sa naozaj vynašla. Ale pre mňa maximálnym šokom. Vzala Jakubka do náručia a povedala: „Vieš čo, opýtaj sa na to sestričky...“
A tak Kubo sa Kubo vybral za mnou a ešte raz spustil refrén o tete Lakomici, Dupanici, Šuchtanici a Kukanici...
Tvárila som sa že sa mu venujem na 100%, no pritom som hľadala všetky možnosti, ako tomuto dieťaťu dať nejakú normálnu odpoveď. Nič s tých 5. rokov môjho teologického štúdia neuspokojí tohto „objaviteľa“ – to mi bolo jasné. A tak som sa pomodlila. Pomohlo.
Jakubko s očami upretými na mňa práve kládol tú najdôležitejšiu otázku jeho objavu: „Sestrička, a tie tety nevyrušovali Ježiška?“
Usmiala som sa. Pohladila som ho po vláskoch, tak ako to spravila jeho mamina a pokúsila som sa o vysvetlenie: „Vieš, Jakubko, ja si myslím, že to bol práve Ježiško, ktorý ich vyrušoval. Chcel im niečo povedať. Ale oni ho nechceli počúvať a tak sa hrali a šuchtali a obzerali sa.“ Malý súhlasne kýval hlavou.
„Ani ja nepočujem, keď máme doma zapnutý CD prehrávač a mama ma volá... Na to, aby ju moje ušká počuli, musí byť všade ticho.“ Stačilo.
Kubo sa rozbehol k mame a objal ju. „Mami, ja už viem, prečo mi hovoríš, aby som bol v kostolíku tíško. To preto, aby som počul čo mi hovorí Ježiško!“
Obom „dospeláčkam“ zrejme ovládajúcim Katechizmus a ako tak poznajúcim zopár statí z Biblie, odľahlo. Dostali sme riadnu príučku.
No povedzte, keby ste boli na Jakubkovom mieste, neboli by ste s našim „výkonom“ spokojné?
PS: A odkaz pre všetky Lakomice, Dupanice, Šuchtanice, Kukanice a ..... neviem aké „ice“. Duch Boží si vás nájde. Čím skôr ho poprosíte, aby vošiel do vášho života, aby vás uzdravil a naplnil Láskou či odpustením... tým skôr sa budete aj v kostole cítiť tak dobre ako Kubo pri svojej mamine.
Nezabúdajte: Boh má vždy kartu navrch...
