Včera podvečer som navštívila mojich známych... Rodinku v ktorej vyrastá šesť ročný Šimon. Celý deň počúval o „neistotách" a o tom, že nie je možné, aby sa splnili sľuby, ktoré boli sľúbené...
Aj pri obede sa hovorilo o tom, že „socialistický Ficoland..." je útópia a že namiesto veľkých dôchodkov či lacnejších potravín alebo nezvyšovania daní.... príde ešte väčšia bieda...
„Mami, je to zlé?" pýtal sa Šimon. „A prečo?" vyzvedal.
„Preto, že sa mnohí nechali oklamať a viac veria Ficovi a jeho sľubom," povedal jednoducho otec, ktorý sa s dieťaťom snaží vždy hovoriť na rovinu.
Malý pochopil. Aj on vie, čo to znamená, keď mu jeho starký, alkoholik niečo sľúbi, a potom to nesplní. Popoludní zatvoril dvere na svojej izbe a nakreslil obrázok. Na nástenke pribudol veľký sedemhlavý drak a pri ňom on Šimon bojovník, so šabľou v ruke.
Keď ma uvidel vo dverách, pozval ma do svojej izby a ukázal mi svoj „výtvor."
„Veríš mi, že som ho premohol?" spýtal sa ma vážne. Vyskúšala som mu, aké má svaly. A prikývla: „Verím," povedala som v nádeji, že mu tým spravím radosť.
No reakcia bola iná - prekvapivá. „Oklamal som ťa. Som Fico," vyhlásil smutne.
„Prosím?" nechápala som a dožadovala som sa vysvetlenia. „No toho draka som nepremohol, ja som ho iba nakreslil. A ty keď si sa pozrela na moje svaly, tak si mi uverila, že som ho premohol," vysvetľoval a dotkol sa mojej ruky.
„Ale mama povedala, že to čo je na papieri, nemusí byť pravda. Je to tak?" spýtal sa dôverne. Prikývla som.
„No vidíš. A Fico na bilbordoch sľuboval istotu. A môže ju dať?"
„Nie, nemôže," uvažovala som nahlas, pretože som nechcela klamať.
„No a ani ja nemôžem zabiť toho draka na papieri, lebo je iba vymyslený a nakreslený," pokračoval vo vysvetľovaní Šimon. „Ale môžem ťa vždy oklamať a ty mi uveríš..."
„A na toto si ako prišiel?" spýtala som sa a žasla nad genialitou tohto praktického príkladu.
„No oklamal som ocina, a on mi povedal, že som ako Fico... Ale potom prišiel a rozprávali sme sa... Fico nehovoril pravdu."
A je to tu. Človek naozaj ľahšie uverí viditeľným bilbordom, ako realite... A radšej sníva o pečených holuboch, ako by premýšľal nad tým, čo môže on sám urobiť, kde sa zamestnať, či inak prispieť k lepšiemu životu - nielen svojmu, ale aj iných....
Lenže ono to tie detské duše majú zopár poschodí... a nestačí im nakreslený obrázok a konštatovanie, že niekto klame.
O poschodie hlbšie - teda v detskej duši sú ďalšie otázky: „A myslíš, že budeme mať dosť peňazí, aby sme mali na chlieb? A nebude vojna? A nebude ešte viac chudobných a zlodejov?" Padala na mňa lavína detskej neistoty...
„Neboj sa," objala som Šimona. „Je tu predsa Boh a ten sa vždy o nás postará..." Obaja sme stíchli.
„A myslíš, že je aj nad Ficom?", obrátil sa ku mne. „Prikývla som."
Malý v tej chvíli zliezol z gauča a kľakol si pod kríž a začal vylievať svoju dušu. Vraj: „Bože, prosím ťa daj rozum Ficovi a všetkým jeho kamarátom. Nedovoľ im robiť zlé, ale nauč ich robiť dobré... A keby náhodou chceli niekomu ublížiť, tak nech ich aj porazí. Veď si chlap, a môžeš to urobiť ľavou zadnou. Amen."
Vstal a vrátil sa ku mne. „A ak ma Boh počul, tak si s ním poradí. A ja sa nemusím báť, však?" spýtal sa akoby pre istotu. „Nie, nemusíš. Bude to dobré..." usmiala som sa a podali sme si ruky.
Včera večer som odchádzala od Šimona zasa múdrejšia. Dal mi SMER, nie ten „stranícky" ale práve ten „slobodný".... Pozval ma k modlitbe, k vyprosovaniu daru múdrosti pre všetkých politikov... a pozval ma ku skutkom, ktoré sú ľudské a pomáhajú druhým žiť život radostnejšie a pokojnejšie.
A čo vy??? Máme dve možnosti: Buď nadávať... alebo .... hľadať pravdu v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste.... A učiť sa znova nenaletieť ľuďom z bilbordov
