Bola som statočná pubertáčka - gymnazistka, každý týždeň prechádzajúca cez bránu detského domova v jednej malej dedinke, aby som sa hrala s tými, ktorí tam museli bývať...
Ale nechodila som tam sama. Občas šla so mnou aj Janka – mamina dvoch - vtedy o niečo odo mňa mladších dievčat.
Zaľúbila sa. Nie nebojte sa, nerozpadlo sa jej manželstvo, ale zatúžila prežívať nanovo svoje materstvo.
A keď sme raz kráčali popod veľké košaté stromy skrývajúce medzi konármi budovu detského domova, priplietol sa nám pod nohy - on – Vladko s jednoduchou prozaickou otázkou: „Nechceš byť moja mama?“
Zahľadel sa na Janku veľkými hnedými očami a ona nemala inú šancu ako povedať : „Áno“.
A tak netrvalo ani týždeň a Vladko sa na víkend ocitol po prvý krát vo svojom novom domove...
V sobotu večer prišla Janka na stretko a opisovala ten „zázrak“ čo sa im tak milo nasáčkoval do bytu.
Bola nadšená a Vladko sa pomaly stával súčasťou tejto podarenej rodinky.
V lete, bolo to koncom júla, som šla ku nim na návštevu. Netrpezlivo stál vo dverách. Na krku mal zaviazanú mašľu a ukazolval rukou do kuchyne, pričom mi oznamoval: „Vieš, ona bude mojou mamou.“
Usmiala som sa. Videla som, ako v jeho očiach svieti celé nebo, a úprimne som sa tomu tešila, hoci ja som sa akosi prišla rozlúčiť, lebo som odchádzala do kláštora...
Sedeli sme v obývačke, rozprávali sme a spomínali. A zároveň aj plánovali...
Odišla som z mestečka ale táto rodinka a zvlášť pokojná radosť Janky a radostné oči malého Vladka ostali v mojom srdci veľmi hlboko ukryté...
Po istom čase som dostala list. Písaný na ružovom papieri – iba písmo bolo akési neisté...
„ Macka,
sme veľmi šťastná rodinka. Malý je pri nás a moje dievčatá sa o neho s radosťou starajú. Chýbal nám nový život a Boh nám ho daroval. Chcem ťa však poprosiť o modlitbu, zistili mi nádor a bude to asi rakovina. Deti to ešte nevedia... tvoja sestra Janka.“
Zamrazilo ma a istý čas som volala na Boha a pýtala som sa, prečo to robí... Prečo chce vziať šťastie, ktoré je práve teraz prítomné v tejto rodinke?....
Odpoveď neprichádzala. A tak som sa rozhodla zápasiť, povzbudzovať a aspoň z diaľky sledovať, čo má Pán pripravené pre týchto ľudí...
Moji známi mi opisovali v listoch Jankin zápas. Výhry i prehry.... Tlmočili jej slová a tak som vedela, že sa teší na každý riadok odo mňa...
Modlili sa pri nej a ona stále hovorila o tom, že dostane veľký dar, ale až vtedy, keď budú kvitnúť kvety.
Veľa času strávila s ružencom v ruke. Keď trpela, tak opakovala, že to všetko obetuje za rodinu, za Vladka, ale i za mňa...
Prišiel prvý máj. Sedela som v záhrade. S listovým papierom na kolenách a s perom v ruke. Chcela som jej niečo napísať. Túžila som po tom, aby som v sebe našla slová povzbudenia.
Vdychovala som vôňu kvetov a ani som si neuvedomila, že sedím v blízkosti sochy Panny Márie.
Napísala som prvý list a roztrhla som ho, potom druhý a urobila som s ním to isté. Rovnako aj s tretím a štvrtým a tak som sa v duchu pýtala: „Janka, čo potrebuješ odo mňa ešte počuť?“ V
tom som sa nadýchla a zacítila som vôňu kvetov a počula som spev vtákov. Naplnil ma hlboký pokoj. Akoby bola pri mne. Rozplakala som sa....
Večer som sa dozvedela, že vo chvíli, keď som sa „trápila s písaním listov“ Janka odišla domov - do večnosti.
Bolo to v mesiac keď oslavuje Mama v nebi a keď všetko vonia nezvyčajnou krásou...
A Vladko? Po niekoľkých týždňov ho vrátili do Domova. Odchádzal smutne ale vo svojom srdci si niesol to, čo povedal, keď za ním prišli moji známi: „Ja už mám mamu. Odišla do neba. Moja mama sa volá Janka a dáva na mňa pozor.“
Dnes ráno som si na teba, Janka, spomenula. Na teba, na tvoju rodinku i na Vladka.
Blíži sa 1. máj a ja viem, že ty už nepotrebuješ slová.
No predsa ti chcem povedať jedno: „Ďakujem“ Ďakujem za to, že si prijala aj toto dieťa, za to, že si prijala chorobu a že si bola odvážnou zápasníčkou.
Ďakujem aj za to, že si prijala smrť – a to nie preto, aby si urobila za utrpením bodku, ale preto, aby si nám pomáhala i naďalej.
Janka, prosím oroduj za nás z neba...
