„Odišiel. Potrebovali ho tam hore!!!“- boli prvé slová, ktoré som zachytila z „detského predškoláckeho fanklubu“
„No určite, a načo by ho tam potrebovali! On má byť tu a písať básničky, aby sme si ich mohli čítať!“ Ozývali sa protestné hlasy zvýšeným tónom, pripomínajúcim blížiaci sa výbuch.
„Na čo? No aby tam písal a čítal básničky pre anjelov....“ – zakončil víťazne Dávid, ktorý už nesedel na svojom mieste, ale so zaťatými päsťami sa opieral o stôl.
„Pre anjelov?“ – rozčúlene vykríkla Betka a obrátila sa na mňa, vychŕliac podstatu hádky „predškoláckeho fanklubu.
„Dávid sa háda, že zomrel ujo Rúfus. A vrieska, že si ho Boh vzal do neba preto, aby anjelom písal a čítal básničky. Je to pravda? Aj anjeli potrebujú básničky ako my?“
Dvadsať párov detských očí sa zahľadelo na mňa. Čakalo na moju „múdru odpoveď“....
Cítila som chuť horko – prítomnej reality. Až teraz som si uvedomila, že máme v škôlke „fanklub predškolákov“, ktorý z času na čas vytiahol z poličky Modlitbičky a chcel ich počuť, čo napísal ujo Rúfus...
Hoci, každý z nich poznal každú báseň naspamäť, raz za dva týždne sa v mojich dlaniach objavilo niekoľko tenkých knižiek a plnila som priania: „Teraz tú: Raz mali Anjelici kreslenie....“ „a zabudla si? Daj Bože nášmu ujovi tie najšťastnejšie slová...“.... „Ticho, ja chcem počuť: „Anjeličku môj strážničku...“ a prekrikovanie sa končilo až vo chvíli, keď sme si prečítali všetky....
Nasledovalo repete. Tento krát neisto: „Aj anjeli potrebujú básničky? A je pravda, že ujo Rúfus...“
Pristúpila som k Maruške a pohladila som ju. „Áno. Je to pravda. Ujo Rúfus odišiel do neba. A iste číta anjelom rozprávky a aj im ich píše.... Ak chcete, vezmeme si naše knižky a budeme si ich čítať aj my?“
Zabralo to. Okamžite. Predškoláci sa slávnostne a potichu usadili na koberec.
„Ideme ho pochovať aj my?“ – spýtala sa Betka
„Nie, jeho už pochovali“ – poučil ju Dávid
„A čo ideme robiť?“- prisadla si ku mne Peťka.
„Ideme mu poďakovať za všetky jeho básničky. A pripomenúť mu ich. Ak nás počuje, môže ich hneď povedať tým najkrajším anjelikom.“ – snažila som sa zjemniť situáciu a pomôcť deťom, aby prekonali smútok
„Dobre, ale nebudeš nám pomáhať. Teraz ich budeme recitovať my!“ – povedal Dávid a vzal mi z rúk knižku. Otvoril ju a začal : „Pane, ty, ktorý si na nebi, zachovaj všetkým deťom mamy...“ keď skončil podal knižku susedovi a ozvala sa ďalšia a ďalšia báseň.
Sedeli sme a počúvali. Počúvali a sedeli. Tie verše zneli akosi inak...
Boli prednášané tými, ktorým básnik už dávno rozumel...
Až prišla posledná strana knihy
„Poďakovali sme sa mu za všetky básničky?“
„Áno za všetky, ktoré dal do tejto knižky... A v pondelok môžeme pokračovať...“
„Jupí,“- skríkol Dávid: „Aj v pondelok budeme pripomínať básničky ujovi Rúfusovi. Viete decká, to je treba, lebo on bol už starý a možno mal sklerózu. Čo ak ich zabudol ako môj dedko?"
„Supér budeme Fanklub uja Rúfusa“- zahlásila Peťka – „A zabezpečíme, aby nič nezabudol a všetko povedal anjelom...“
Všetci sme sa rozosmiali a dali sme si ruku, že od pondelka ideme na to!!!
Nepridáte sa?
