Asi o dve hodiny, začal v pravidelných intervaloch vyzváňať. A zvonil päť krát za sebou.
Prijala som hovor a z druhej strany sa ozvala záplava otázok: „Stalo sa niečo? Potrebovala si niečo? Môžem ti nejako pomôcť?“
Na proti –otázku: „Prečo sú tí ľudia ku mne takí milí a prečo mi telefonujú“, som dostala okamžitú odpoveď: „Ale veď to ty si mi prezvonila...“ A zrazu mi bolo všetko jasné.
Predškoláci, ktorí si všimli, že nejako často zvoní mobil a šťastne sa usmievali si hneď, na môj „povel“ sadli do kruhu.
„Deti, niekto z vás sa dnes hral s mojim mobilom...“ – začala som a chcela som v nich vzbudiť aspoň trocha výčitiek.
Chcela som im povedať im, že cudzie veci deťom do rúk nepatria... keď tu zrazu, vyskočilo ku mne jedno hnedooké dievčatko a nadšene mi vysvetľuje:
„Áno. My sme to boli. Ale neboj sa neminuli sme ti ani jedno euro. Iba sme prezváňali...“
„A to už prečo?“ - zaujímala ma odpoveď.
„No preto,“- pridal sa Maťo – „lebo sme chceli, aby si vedela, že ťa majú ľudia radi. Aj moja mamka to tak robí...“
„Čo robí?“
„No keď chce vedieť, či ju ocko má rád, tak mu prezvoní. A on jej zavolá potom z lásky... A vidíš koľkí ťa ľúbia? Tvoj telefón zvonil až päť krát.“
Sedeli sme v kruhu. 16 párov detských očí pozeralo na mňa a čakalo na moju reakciu.
Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa vrátiť k starej téme, že mobil (aspoň nie ten môj) do rúk detí nepatrí...
V závere som sa zmohla len na to : „Ďakujem, ani som nevedela, koľkých kamarátov naozaj mám J“
Decká sú fakt originálne....
Ak vám bude smutno, požičajte im mobil....
Iste vedia, čo znamená „prezvoniť“....
