Pozdravíme sa. Privítame. Tretí muž sa ujme slova a nespokojne krúti hlavou: „Nestihli ste to. Bol tu ten, ako to len vy voláte. No váš kolega."- premeriava si ma od hlavy po päty.
„Farár"- skočí mu do skoro rozvinutej vety muž v modrom pyžame. „Áno farár. Ale ja neviem. Priletel ako batmann, celý v čiernom. Zamumlal niečo ako: „Kto chce ísť na spoveď a kto na prijímanie." A keďže váš otec nepočul, a tuto kolega spal, zvrtol sa na päte a vybehol von. Myslíte, že je normálny? Vy mu veríte?" A vážne mi pozeral do tváre. Predstavila som si tú „farársku otočku" na izbe a začala som sa smiať.
Toho kňaza som prvý krát stretla pred niekoľkými dňami. Preletel okolo mňa ako strela a moja mama, ktorá kráčala vedľa mňa po chodníku poznamenala: „Všimla si si, to bol farár. Čakala som, že ťa aspoň pozdraví..."
Mykla som plecami. Ten kňaz je starší muž a ak má obehnúť všetky tie nemocničné pavilóny a nakuknúť do každej izby, prípadne si vypočuť si trápenia „xy" ľudí, tak to nemôže stíhať v inom tempe než aké mal. A tiež je iba človek. A možno už svoju pastoračnú nemocničnú službu berie ako rutinu, teda ako poskytnutie sviatostí pre tých, ktorí majú o ne záujem. A keďže je to starší muž, predpokladám, že sa na jeho telo nalepili aj nejaké tie choroby a musí sa s nimi vysporiadavať rovnako ťažko ako aj my - ostatní smrteľníci.
Ale nie o tom som chcela.
Keď som sa dozabávala na predstave „farárskej otočky", vážne som sa pozrela na muža sediaceho na posteli.
„Musím sa vám priznať. Ja tomu farárovi neverím." Pokojne som hľadela do jeho zmätenej tváre.
„Čo to hovoríte? Vy ste predsa mníška? Vy mu musíte veriť!" Začal sa rozčuľovať a vtedy som uvidela aj jeho ruku, ktorá sa pomerne málo podobala na tú zdravú.
„Viete, ja verím Bohu, verím jeho Slovu, tomu čo nám povedal. Poznám kňazov, ktorí sú zničení životom a majú aj zlé dni. Možno preto, že sa nedobre vyspali, alebo preto, že majú práve migrénu a musia chodiť po izbách a pýtať sa pacientov, či chcú ísť na spoveď alebo na prijímanie... Je to v istom zmysle ich práca...a ak už nevládzu robia takéto „farárske otočky." Ja verím Ježišovi, o ktorom oni rozprávajú, a ktorý k nám prichádza v prijímaní a v spovedi, keď nám odpúšťa hriechy. A okrem iného Boh je vždy s nami, aj keď kňazi nie."
Pán sediaci na posteli pochopil. „Čakal som od toho betmanna, že si tu sadne a začne s nami rozprávať... že sa spýta na moju minulosť, rodinu a že mi povie niečo o tom svojom Ježišovi." Na chvíľu stíchol. Potom pohodil plecom a pokračoval. „
A vlastne ja som ho stretol. Znova som sa narodil... Bola to havárka.... Nič si nepamätám, iba že moje milované auto skončilo ako pokrčená papierová krabička. Videl som to... na fotke... A keď som sa prebral v nemocnici, bol som si bol istý, že niekto nado mnou bdel. Tušil som že je to Boh a rozprával som sa s ním... A on ma zaviedol až sem, na rehabilitačku. A chcel by som o ňom vedieť viac. Nestačí mi len „farárska otočka.""
Bez vyzvania sa pustil do rozprávania svojho životného príbehu. Milovník rýchlej jazdy, vodič z povolania... Teraz mu jeho spokojný život pripomína iba pravá polovica tela. Tá ľavá je zaplnená viac menej kosťami z umelej hmoty (ako ich sám pomenúva s úsmevom). Je iná ale pozerá sa na ňu s úctou. „Viete, keď sa pozriem na túto ruku, s istotou viem, že Boh žije... a že nepotrebuje moju jazdu. Potrebuje moje myšlienky, potrebuje mňa."
Tento človek ponorený do mora utrpenia nenadáva. Ale žije každý deň.., jediné čo mu pomáha, je istota, že Boh je s ním....
Rozprávali sme aj o tom, čo znamená „spoveď" a „prijímanie" a je len na ňom, či farárovi zatiahne brzdu a poprosí ho, aby ho chvíľu počúval....
Pochopil, že aj „farár" je iba človek a nie „dokonalosť sama o sebe." Aj on je na ceste do večnosti (rovnako ako Pavol Demitra, ja alebo ty) a hlavne zistil to, čo je najväčšou istotou pre človeka. A vie, že nemusí veriť farárom, ale má prijímať milosti, ktoré im Boh dáva cez vysluhovanie sviatostí... Oni sú iba cestou, aby sa človek mohol viac stretnúť s Ježišom.
Keď sme odchádzali, podala som mu ruku. Usmial sa a vraví: „Keď som bol malý, čítal som vetu: „Ak je Boh za nás, kto sa môže postaviť proti nám? A je to pravda."
Ja len že, nepohoršujme sa na kňazoch ani na ich „farárskych otočkách, či „vývrtkách", ale prosme Boha, aby ho verne ohlasovali a prosme aj za seba navzájom...
Dnešná návšteva v nemocnici naozaj stála za to...
