Na bránu nášho kláštora zazvoní každý deň minimálne jeden z nich (niekedy aj viacerí).
Pýtajú si chlieb, peniaze, lieky....
Dať im alebo nie? Otázka na ktorú odpovedáme podľa toho, aké máme skúsenosti...
Každý "bezďák", ktorý zazvoní na našu bránu si žiada niečo iné.
Prichádzajú k nám takí, ktorí si myslia, že sa zmilujeme, pretože majú na sebe otrhané šaty... a keď im ponúkneme chlieb z maslom, pýtajú aj mäso, klobásy a veci podobné...
Niektorí si chlieb aj vezmú, ale zanesú ho len pár metrov za kláštor. Potom ho odhodia a .... pošliapu.
Iní si vymyslia príbeh o tom, ako ich okradli, alebo ako stratili všetky doklady a potrebujú peniaze na autobus. Nechceme sa dať oklamať. Ideme a chceme "návštevníkovi" kúpiť cestovný lístok. Myslíte že "obeť" nastúpi do autobusu? Stalo sa nám to že z desiatich "okradnutých" nastúpili dvaja.
Sú však aj takí, ktorí prichádzajú a nemajú odvahu sa pozrieť priamo do očí. Hanbia sa. Popod nos hovoria, že si prosia kúsok chleba. A sú prekvapení, ak sa ich spýtame, čo sa im prihodilo.
Cez prázdniny medzi nás prišiel práve takýto bezdomovec. Povedal že je hladný a tmy sme ho obdarovali chlebom s maslom.
Keď odchádzal, prekvapila ho otázka: „Čo sa vám vlastne stalo?“
Nevedel, či śa ho to pýtame vážne, alebo nie.
Zmätený sa rozhovoril: „Nechcel som vás otravovať svojimi problémami....“ A tak sme počúvali o problémoch, ktoré mal ako dieťa so svojim otcom... o tom, ako sa vyučil za automechanika, i o tragédii v jeho rodine, pri ktorej sám skoro zahynul. Hovoril aj o tom, že majú doma veľký ovocný sad a že rád oberá jablká....
Pri odchode od nás nezabudol dodať, že keď bude na tom „lepšie“ všetko nám vynahradí...
Usmiali sme sa. Vždy, keď otvárame bezdomovcom, vypočujeme si repliku o tom, že nám peniaze isto, iste vrátia... ale doposiaľ sa tento sľub nikdy nestal realitou. A tak peniaze nedávame...
Keď odchádzal bolo vidieť, že je posilnený nielen na tele, ale aj na duchu.
Niekoľko týždňov sme ho nevideli. Potom sa objavil a znova pýtal chlieb. Dali sme mu. Poďakoval sa a odišiel.
Dnes opäť zazvonil na bránu kláštora. Už sme chceli natierať chlieb, ale on nechcel.
Svojim šušlavým hlasom prosil, aby sme prišli k nemu. A tak sme sa vydali dolu schodmi – a rovno dve.
Stál tam s košom plným jabĺk a hrušiek. „Viete, ja som tu bol. A bol som hladný. A vy ste mi dali jesť. A ja som sa s jednou z vás rozprával. A ona ma počúvala... Sľúbil som, že keď bude lepšie, tak všetko vrátim.... Nemám ešte peniaze, ale prinášam vám niečo z nášho sadu....“
Pozeral sa nám do očí a čakal, čo bude nasledovať... Obe sme raz pozreli na neho, a raz na ovocie – akoby sme neverili vlastným očiam.
Bol to vzácny dar. O to vzácnejší, že náš „bezdomovec“ hoci bez peňazí sa rozdelil s inými o to čo mal...
Poďakovali sme mu a prisľúbili sme mu modlitbu.
Odchádzal s úsmevom... a iste ho vo vnútri niečo hrialo....
A my? Prišli sme na to, že nie všetci bezdomovci sú rovnakí, ale každý z nich potrebuje počuť milé a dobré slovo....
Aj keď bude mnoho tých, čo sa odplatia nadávkami a šomraním....
