No keď som zhasla motor na aute, hneď som sa dostala do obrazu.
„Hej, už si prišla," klope mi na okno staršia teta a rukou si zakrýva tvár, lebo jej do očí svieti slnko.
Ak ste pozerali film „Slnko, seno a pár facek", tak k jej k hereckému autentickému výkonu chýbala len píšťalka na zvolávanie kolegýň. Pri vyhlásení nejakej amatérskej divadelnej súťaže, by mohla dostať cenu: hlavná informátorka obce.
„Ako vidíte, už som tu," usmievam sa a otváram dvere.
„Na tu máš," pchá mi do rúk akýsi papier s podpismi. „Poslala ma za tebou, XY, a povedala, že si dosť rozumná na to a že podpíšeš petíciu. Vieš to proti autám na ceste." Vyhlasuje nekompromisne a ja ostávam sedieť v aute. (Značka: výstup možný len druhou stranou)
„A čo keď nepodpíšem?" Začnem si ju doberať a premýšľam, kto ju tak asi poveril touto významnou úlohou.
„A prečo by si nemala? Veď podpísali aj Jano z dvora, Marča z kúta, aj Helenka z horného konca... A tí sú veci znalí, tak prečo by si nemala aj ty. Či nemáš rada našu dedinu? Alebo si taká hlúpa?"
„Dedinu mám rada, ale táto petícia vám aj tak nepomôže...," snažím sa argumentovať... „A keby sa mi chcelo písať petície, tak stačí, ak si kliknem na internet....."
„Tak ty nepodpíšeš?" Dvíha nervózne hlas teta a začne si zvolávať na pomoc hromy a blesky. Na jej počudovanie, žiadne neprichádzajú.
„Prepáčte, ale nie," snažím sa dať bodku za jej pokusom o citové vydieranie. A vôbec nemám v pláne spovedať sa z mojej lásky, či neláskavosti voči dedine....
„To poviem, aj tej tvojej kamarátke, čo je na teba hrdá, lebo vraj si šikovná a ......../a vymenovala všetky superlatívy môjho života, o ktorých som ani ja netušila/... Nech sa za teba hanbí. Bože môj, toľko škôl má a ani petíciu podpísať nevie...." Lamentujúc sa obracia na Pána Boha a pohŕdajúc sa vzďaľuje od môjho auta.
Konečne som na slobode.
Len čo som vytiahla z plota noviny, už som videla palcovými titulkami napísaný článok... Článok, ktorý stavia obyvateľov mojej dediny proti sebe. Rozdeľuje ich na dva tábory: na ten, ktorý súhlasí s výstavbou cesty a na ten, ktorý je proti...
Nuž nie je to nič neobvyklé.... Médiá sú média a ak ich majú ľudia čítať, pikantná paprika vzťahov sa stáva nevyhnutnou ingredienciou.
Ale predsa je tu niečo zvláštne.
To najčudnejšie na tom je, že najväčšími odborníkmi na problematiku výstavby ciest a separovania odpadu sa stávajú dôchodcovia vyššieho veku....
A je mi ich ľúto. Ani sami netušia, že ich niekto „zneužil"...
Pretože problém o ktorý ide, je oveľa hlbší, ako mi ho prezentovala teta bez píšťalky....
Vôbec, je tu niekto, kto chce hľadať riešenie a možnosti ako si s ním poradiť?
Alebo sú tu iba ľudia, ktorí chcú postaviť proti sebe každého z každým...
Snáď na záver, milí moji spoludedinčania, vám poviem.... jediné čo nám pomôže, je pomenovať si fakty a nájsť pravdu... naštudovať si zákony, či sa s tým ešte niečo dá robiť.... a nie behanie a striehnutie po uliciach... a zháňanie podpisov za každú cenu.
Hádžem písmená do počítača a veľmi by som si priala, aby to bol sen. Napríklad sen z dediny Píšťaľkovo. A je mi akosi ťažko, keď sa pozriem von oknom a zistím, že táto „s-cestná vojna" je realitou...
