„Ružencovú Pannu Máriu“
V tento deň akosi viac narastá priepasť medzi ľuďmi, ktorí veria v toho istého Krista.... Jedni hovoria: „Modliť sa ruženec je modloslužba. Treba sa modliť k Ježišovi.“ A druhí: „ Nikto Ježiša tak dobre nepoznal, ako jeho Mamina – Panna Mária. Ona nás k nemu privedie“...
Dokonca v čase horúcich hádok pápež/ už neviem ako sa presne volal/ vyhlásil dogmu – že všetky milosti, o ktoré človek prosí, Boh udeľuje skrze aktuálny príhovor Panny Márie /dúfam že som to nepoplietlaJ/.
Nechcem polemizovať medzi zástancami: „Áno“ a „Nie“... Len sa chcem troška obzrieť do vlastnej minulosti.
Ako dieťa som patrila do „chladnej“ katolíckej rodiny. Prečo ... to teraz nechcem vysvetľovať, ale viem, že to tak malo byť. Často som chodila k tete Teluške, ktorá mi dala ruženec a povedala, že sa ho musím modliť, lebo inak ma Boh potrestá. Myslela to dobre, ale v tej chvíli sa pre mňa ruženec stal postrachom. Modlila som sa ho... rapkala pred zrkadlom.... a keď som šla spať, tak som sa bála, že zomriem. Keď som sa ho nepomodlila 5 dní za sebou a ostala som na žive. Odhodila som ho...
Prešlo pár rokov a ja som sa našla v spoločenstve katolíkov. Nebola som nikdy zástanca tradície a tak som sa pýtala a pýtala... Prichádzali odpovede i svedectvá ľudí... I moje vlastné skúsenosti.
Neskôr som okrem kostola, zakotvila aj v istom spoločenstve – nazvime ho „cirkvička“ alebo „sektička“, ktorá mala iba Krista. A vyčítala „katolíkom“, že sa klaňajú obrazom, že si uctievajú Máriu, že sa modlia ruženec.
Niekoľko krát som vzala svoju známu zo „sektičky“ do kostola. Pri modlitbe Anjel Pána sa smiala a bolo vidno ako ňou pohŕda...
Prišiel deň „D“, keď mi v spoločenstve povedali, že sa musím rozhodnúť, po ktorej ceste kráčať. Či chcem ostať katolíčkou, alebo.... Bolo to ťažké, ale mala som na to tri dni. A v ten „prostredný“ deň som stretla človeka, ktorý zmenil môj život. Sedel na
invalidnom vozíku a pozeral do zeme. Často som popri ňom prechádzala a chcela som mu povedať, že Ježiš ho má rád. Ale až v ten deň som dostala odvahu. Šli sme na prechádzku a on rozprával svoj príbeh, okrem iného aj o dievčati, ktoré ho chcelo zlákať do sekty... a o tom, ako to „Niekto“ zariadil a rozišli sa. Potom sa mi pozrel do očí a hovorí: „To dievča sa volá tak a tak... a chce tam zlákať aj teba. Ale ty ostaneš tu a urobíš veľké veci.“ Nastala hlboká chvíľa ticha, ktorú prerušila moja otázka: „Kto ti to povedal?“ „Moja Mama“ Nechápala som. Čo mohla o mne vedieť jeho mama ????
Nič.
Mirko – také je jeho ctené meno, sa rozprával s Pannou Máriou ako so svojou Mamou.
V to popoludnie som vyfasovala ruženec – kameň úrazu. Ak ho v „sektičke“ prijmú tak ostávam, ak nie ostanem „katolíčkou...“
Prišiel deň „D“ a ja som vstúpila do modlitebne. Všetci čakali na moje slová, usmievali sa a boli plní lásky. Hovorila som o svojej ceste, o tom, ako veľa vložili do môjho života, ako mi ukázali tajomstvo osobnej modlitby... ale aj o tom, ako cítim, že potrebujem MAMU a preto som sa rozhodla, že ak tu mám ostať, tak oni majú prijať obyčajný ruženec... a modliť sa ho.
Ich úsmevy sa zmenili na pohŕdanie.... a ja som odišla. Rovno k Mirkovi. Nehovoril o nich nič zlé, ale pomodlili sme sa za toto „spoločenstvo“, aby prijalo do svojho stredu Mamu.
Našla som dobrého priateľa. Hoci po čase nemohol hýbať nohami a rukami, hýbal srdcom. Rozprával sa s Pannou Máriou a so svätými tak, ako sa my rozprávame s niekým, koho máme radi, na kom nám záleží. Mohla som sa pýtať na čo, som len chcela. Ale hlavne mohla som sledovať svedectvo jeho života.
Raz, bolo to cez letné prázdniny sme šli spolu von. Sedel v invalidnom vozíku. Dostal kŕč a jeho telo vyhodilo do výšky a spadol späť. Vtedy sa ozval: „Mami, ďakujem.“ „Čo sa stalo?“ „ Jedna duša z očistca sa dostala práve do neba.“ „A na to si ako prišiel?“ „ Keď o niečo poprosíš mamu, nesplní ti to?“ Súhlasne som pokývala hlavou. „No vidíš, a o čo skôr ti to splní Mama všetkých mám. A keď ona – mama ide za svojim Synom Ježišom, či jej môže niečo odmietnuť?“...Nemôže.
Ak o niečo poprosil Pannu Máriu, alebo svätých, tak sme si mohli byť istí, že Boh vypočuje jeho modlitbu. A on sa z toho radoval... tešil a tú radosť rozdával aj nám.
Bolo to 22.4. 1999. Stretli sme sa posledný krát na tejto zemi. Ležal bez pohnutia. Srdečný a vážny hlas sa zmenil na chrapot, ktorý vyvolával strach. Zadná časť tela bola pokrytá 14. hlbokými dekubitmi. No jeho oči žiarili. Pred očami mal Ježiša a Jeho Mamu. Mohli sme hovoriť bez slov. Vedel že odchádza. Povedal, že na moje narodeniny mi dá najkrajší darček, že ma naučí žiť nebo už tu na zemi, že bude so mnou, že na jeho pohreb neprídem, že.... Nepomohli moje námietky, že ho potrebujem tu na zemi... Nepomohlo moje prehlásenie, že sa bojím mŕtvych... On vedel kam ide. Museli sme sa rozlúčiť. Nebolo to ľahké. Pevne som vo svojich rukách zvierala zrnká ruženca...
V deň mojich narodenín mi naozaj dal dar všetkých darov – „zorganizoval si svoje narodeniny a narodil sa pre nebo“ – zomrel. V ten deň podal Márii ruku a dovolil jej, aby ho z tváre do tváre predstavila Ježišovi. V ten deň jej zvlášť zveril do ochrany „moju maličkosť“ a ja viem, že dáva na mňa dobrý pozor.
Keď som pred pár dňami sedela na jeho hrobe a chcela som mu zablahoželať k jeho sviatku, veď 10. novembra by sme oslavovali jeho 44. – te narodeniny, zistila som, že má všetko. Ba videla som, že je to on, ktorý mi z neba blahoželá. Predo mnou bolo zapadajúce slnko, v duši bolesť a radosť zároveň.
Vo vrecku som objavila ruženec. Nemodlila som sa ho, len som pevne držala jeho zrnká.
A napadlo mi jedno: „Kresťania, nekresťania, „cirkvičky“ a „sektičky“ nepomôže nám, ak si budeme navzájom vymieňať nevraživé pohľady a názory. Pomôže nám však, ak si budeme navzájom žehnať a ak nebudeme vytvárať „kluby rovnakých názorov“ ale spoločenstvá v ktorých sa rešpektujú a žijú vzťahy.
Viera nie je vecou názoru ale vzťahu k Tomu, Koho milujeme. Nech nám túto pravdu Boh čo najhlbšie vryje do našich sŕdc aj na príhovor Panny Márie i „Mirka“. Budem o to prosiť zvlášť v túto nedeľu.
