Asi omyl? Nie prekvapenie. A dokonca večerné. Na zasadnutí rodinnej rady sa rozhodlo, že sa pôjde na omšu na cintorín – vraj bude požehnaný obnovený dom smútku.
Neprotestovala som. Aj tak by mi to asi nepomohlo. A šla som. Spevokol nachystaný, kadidlo pripravené. Po začiatku omše – namiesto príhovoru farára, prevzal mikrofón starosta...
Úroveň nehodnotím, to nechám na odborníkov z oblasti jazykovedy, ale ako laik som prižmurovala oči a pre istotu som položila otázku: „To je...?“ Bol.
Ďakoval firmám i ľuďom za pomoc. A paradoxne v niektorých prípadoch hovoril iba mená... a vyznelo to ako na maškarnom plese, keď sa maska z iného mesta snaží identifikovať : „Števka, čo sa prezliekol za murára, Píštiku, čo je odborník zo zváraní...“ Vrcholom toho všetkého bol záver jeho slávnostnej reči: „ Teraz odovzdávam slovo vysokému pánovi farárovi, aby požehnal obnovený dom smútok a my ho potom oblejeme slivovicou alebo hruškovicou, aby sa tým múrom nič nestalo...“
Pristihla som sa pri tom, ako sa rozbehla moja fantázia a v duchu som šomrala na spojenia ako Halloween a cintorín a dom smútku a slivovica.... Hovorila som si, že toto sa môže stať len tu a na tomto mieste...
Potom znova prevzal mikrofón farár a pokračoval v omši. Upokojila som sa. Ježiš bol dôležitejší.
Viac som myslela na tých ktorí zomreli, na tých ktorí potrebujú pomoc i na vlastnú smrť... Začala som sa na ňu aj tešiť....
O kázni nehovorím – alebo iba krátko. Šlo o to, že pohreb – je dňom nádeje. Je to nejaká prechodná stanica – nový život a podobne...
Omša končila. Priplichtil sa ku mne malý Ondrík. Obaja sme čakali, ako sa to všetko skončí... Kedy sa budú oblievať steny...
Farár poďakoval za príhovor starostovi a spomenul, že ho pred pár dňami našiel pracovať v montérkach pri dokončovacích prácach. Prečítal modlitbu a požehnal múry. Potom nasledoval proces s kadidlom.
Farár s vážnou tvárou a dôstojne okiadzal všetko, čo sa dalo zasiahnuť. A pre istotu dal ešte jedno požehnanie - záverečné ... A čo ďalej?
Starosta namiesto toho, aby oblieval steny „Domu nádeje“ – mal prichystané štamprlíky a vychádzajúcim chlapom /ak mali záujem aj ženy, tak aj im/ nalieval slivovicu – teda oblieval „vnútorné steny tráviaceho traktu homo sapiens“...
Zasmiala som sa. Nič nemám proti poháriku slivovice – ak sa pravdaže nepodáva hneď po omši. Ale proti jazykovému prejavu pána starostu a formulovaniu celkom jednoduchých vetičiek by sa pár poznámok našlo.
A myslím, že oprávnených. Aj od laika.
