Často sú to managéri, ktorí... potrebujú peniaze... a nezáleží im, akým spôsobom ich získajú... Hlavne že ich majú...
Dnes prišla za mnou mamička nášho Maťka. Maťko je dieťa s Downovým syndrómom, ktoré už rozpráva prvé slová a snaží sa tvoriť jednoduché vety. Kreslí tak že čmára, spieva tak, že kričí, maľuje bez nároku na obsah kresby, a všade rozdáva veľa lásky...
Je to náš poklad, ktorý svojim úsmevom, či pohladením premôže všetkých... a učí nás tešiť sa zo všetkého, čo nám prináša deň.
A čo chcela Maťkova mamička?
Oznámiť mi rozhodnutie, že svojho synčeka plánuje zapísať do normálnej základnej školy....
Vraj Maťko má na viac...
Keď som sa jej jemne spýtala na to, kde na tento nápad prišla, prezradila mi, že sa stretla s istým nanagérom nemenovanej školy /teda s pánom riaditeľom/, ktorý jej nasľuboval hory doly, asistenta pre dieťa, okamžité začlenenie Maťka do prvého ročníka, individuálny prístup... a podobne.
Všetky tieto reči vychádzali z jeho úst bez toho, že by poznal Maťka a jeho diagnózu.
Jednoducho chcel získať „prachy“, pretože škola dostane toľko peňazí, koľko detí má zapísaných do 15. septembra v danom kalendárnom roku. A ak je dieťa "postihnuté" - dostane dvojnásobok...
Možno Maťko príde v septembri niekoľko krát do školy. A možno si zasadne aj do prváckej lavice. Už teraz však ľutujem pani učiteľku ....
Pretože tam bude mať, možno s asistentom a možno bez neho, chlapca, ktorý každých 5 minút mení činnosť, vykrikuje a vydáva svoje zvuky a potrebuje byť v neustálom pohybe...
A riešenie?
To pán managér možno nájde už niekoľko dní po 15. septembri.
Napíše list, že dieťa je nevzdelávateľné a pokúsi sa ho „vysáčkovať“ zo školy, prípadne poslať naspäť do škôlky...
Veď načo by mu bolo – stačia mu peniaze.
Ešte teraz mi znejú v mamičkiných ušiach slová: „Maťko má na viac. On bude normálny. On bude v normálnej škole...“
Bude. Možno niekoľko dní.
A je mi ľúto, že mamina sa zasa vzdialila od pravdy, ku ktorej sa pomaly približuje – a to, že jej dieťa je „iné“.
