Pred dvoma rokmi prišla za mnou Maťkova mamička s prosbou či by sme to s tým jej „iným“ drobcom neskúsili. Ani neviem prečo som povedala „áno“.
A tak sme v našej škôlke mali Maťka.
Septembrové reakcie boli rôzne. Najmä zo strany dospelých. Občas sme si vypočuli pohoršujúce vzdychy: „Chuďa moje, ty musíš do triedy chodiť s tým „postihnutým“ alebo „ Neviem, prečo tu musí chodiť aj „taký......“ veď aj tak sa nič nenaučí, a zbytočne tu zaberá miesto...“
No nie všetci boli negatívne naladení. boli aj takí, čo sa Maťkovi vždy prihovorili a svojim „zdravým ratolestiam“ vysvetľovali, že „on je iný, a že ešte nevie robiť to, čo vedia oni. Ale chce sa to naučiť. A nemusia ho to naučiť iba pani učiteľky, ale môžu mu pomôcť aj kamaráti...“
Čakala som čo z toho bude...
Blížilo sa "rodičovské", kde ako každý rok – sa predstavujú rodičia navzájom.
Prišli aj Maťkovi rodičia. Obaja sa postavili a začali rozprávať o svojom dieťati. Hovorili o tom aké je a ako sa správa. Priblížili nám tých niekoľko rokov, ktoré spolu s ním kráčajú...
Počúvali sme v nemom úžase....
Obaja ďakovali za to, že Maťko môže byť medzi zdravými deťmi...
A my – dospeláci – sme zrazu zistili, že máme pred sebou dvoch skvelých ľudí, ktorí sa rozhodli bojovať o život tohto bezbranného stvorenia.
Keď skončili svoje „vyznanie“ – spontánne sme im zatlieskali.
Maťko sa stal našou neoddeliteľnou súčasťou. Tešili sme sa, keď sa mu podarilo poskladať kocky a postaviť vežu, ktorú si samozrejme pri svojej „obratnej neobratnosti“ zasa v zápätí zbúral....
S radosťou sme rozprávali o každom jeho pokroku... Naučil sa jesť, obliekať a niečo aj povedať....
A deti? Jeho kamaráti? Ako ktoré... Jedni k nemu pristupovali s odporom, iné s láskou. Viac bolo tých, ktorí ho skutočne ľúbili. Po čase Maťko o svojej láske a úprimnosti presvedčil celú triedu.
A tak sme mali problém na prechádzke, lebo všetci ho chceli držať za ruku, hádka bola i vtedy, keď sa mali ukladať pyžamká.... lebo každý mu ho chcel uložiť...
A Maťo? Ten rozdával a rozdával – to čo mal: Pohladenie, úsmev, a svoje „blablabla“.
Máme po prázdninách. Maťo je už väčší a tak je vo veľkej triede.
Je „iný“ – a predsa je to naše slniečko. Učí sa rozprávať. Už vie povedať „mama“, „tati“, „Dany“, „kurča“, „ham“ a niektoré mená detí. Zvlášť predškoláčok – veď tie mu pomáhajú vo všetkom...
V utorok som s Maťkom sedela na koberci. Skladali sme kocky a pomenovávali farby – samozrejme jemu primeraným spôsobom. „Taká istá ako slniečko“ „Toto je ako trávička“ – a Maťko opakoval....
Keď už som videla, že jeho "pozornosť" prestala byť "pozornosťou", vstala som a zrazu som neverila vlastným ušiam. Maťko zo seba prvý krát vydal: „Damina, poď!“
Otočila som sa. Ešte raz som sa neveriacky spýtala. „Čo si to povedal?“
A Maťko tlieskajúc rukami, radujúc sa nad svojim novým výkonom a pozerajúc sa priamo do mojich očí zopakoval: „Damina, poď, hop tu!“ Postavil sa a objal ma...
Prvý krát zaznelo z jeho úst moje meno. Bolo to zvláštne. Toľko krát na mňa volali iné deti, ale toto bolo originálne...
Jeho radosť prilákala aj ostatných.Pribehli ku nám. Maťko hýkal od šťastnia a hovoril aj ďalšie mená: „Anna“ „Anetka“ „Ty.“... Všetci sme plesali....
V ten deň som pochopila, aký veľký dar sme dostali v Maťkovi.
Učí nás radovať sa z maličkostí a jeho „úprimná láska“ nás má v hrsti.
Premôže dokonca aj Filipa. Nie päsťami, ale jednoducho tým, že "je". Filipko má problém s agresivitou, a tak sa často hnevá a je sám. Stačí však, ak sa k nemu priblíži Maťko. Pozrie sa na neho a pohladí ho.... A on mu pohladenie vráti....
Maťko má v sebe veľa darov, hoci sú iné, ako máme my. A možno sú aj rovnaké, len my sme si na ne už zvykli a berieme ich ako samozrejmosť, zatiaľ čo on ich objavuje a vie nad nimi žasnúť.
Maťko patrí k najdôležitejším učiteľom v našej materskej škole, hoci o tom nevie... :-)
A myslím, že nie je sám.
Tých "iných "– „telesne či mentálne postihnutých“ ľudí je medzi nami dosť. Skúsme ich objaviť, pootvoriť dvere do ich sveta...
A uvidíte, akými skvelými spoločníkmi sa stanú na ceste prežívania všedných dní...
