Obaja moji známi vedia, že nemôžu pristupovať k Eucharistii. Napriek tomu, každú nedeľu chodia do kostola a zúčastňujú sa na svätej omši. Modlia sa. A prosia Boha, aby im žehnal... v nádeji, že ich nezatratí...
Raz za mesiac zatelefonujú aj mne. Rozprávajú... O živote... O problémoch i o radosti... A sami si priznajú, že cítia prázdno... sú hladní. Vedia, že „to“ čo žijú, ich nenaplní na 100%, že sú iní... a príjmu aj to, keď im poviem: „Zlatí moji, ale vy viete, že takto sa to robiť nemá...“
Pred chvíľou sme sa spolu rozprávali... Boli v kostole, vo štvrtok piatok, v sobotu i v nedeľu... ale neboli šťastní. Aj oni sa túžili zapojiť medzi tých, ktorí prijímali Eucharistiu... Aj oni túžili počuť, že Ježiš im odpúšťa hriechy, že... budú spasení.
Chcela som ich potešiť a tak som im navrhla aby prijímali duchovne. Ako to je? Jednoducho. Stačí poprosiť Ježiša, aby prišiel, aby daroval tie milosti, ktoré dáva iným, keď prichádzajú „fyzicky“ na sväté prijímanie...
Nasledovala však otázka: „A ty si myslíš, že nám Ježiš dá to o čo ho prosíme, aj takto, keď ho nedostaneme na jazyk.“
Moja odpoveď znela možno trúfalo, ale stojím si za ňou: „Keď Ježiš vidí vašu bolesť a keď vidí vašu túžbu naozaj ho prijať ako živého Boha, tak nepochybujem o tom, že vás požehná rovnako ako ostatných...“ Telefonát sa skončil...
Ale nie prúd mojich myšlienok. Moji známi túžia po Ježišovi, túžia po ňom a prosia ho, aby im pomohol znova zbudovať alebo aspoň prijať to, čo oni vo svojej pýche zničili a rozbúrali... Túžia sa vrátiť domov – k Bohu a hľadajú všetky možné cesty... A ja verím, že Boh ich čaká s otvorenou náručou a že im čoskoro bude ukazovať chodník, po ktorom majú kráčať...
Milí moji známi, vaše utrpenie a vaša túžba, vás možno približuje k Bohu ešte viac, ako tých, ktorí Eucharistiu prijímajú len preto, že „sa to na Vianoce a Veľkú Noc má“.
