Stalo sa to dnes. Pred dvomi hodinami. V čakárni u lekára, ktorá ako na „potvoru" bola plná detí a ich rodičov.
Venovali sa svojim deťom a krátili im čas čakania ako najlepšie vedeli.
Niekde z opodiaľ sa zrazu ozval prenikavý šušľavý hlások: „Ocí, je jej závidím." - to sa priznávalo malé dievčatko a schmatlo veľkú otcovu ruku.
„Závidíš a prečo?" -pýta sa veľký muž a sleduje, ako oči jeho dcérky čitateľným spôsobom čítajú ešte nečitateľné spolu s dievčinkou vo vrkôčikoch písmená na plagátoch.
„Lebo ona chodí do školy a vie čítať." - pozrie sa malá na ocina a vôbec ju netrápi, že pomenovala pocit vo svojom vnútri. Je ešte dieťa a vie, že jej ocko to pochopí. Môže mu povedať všetko... Zrejme ešte nikdy nedostala kartu odsúdenia.
Ocko sa usmeje, posadí svoju princeznú na kolená a vraj: „Zlatko, tak čo keby sme sa spolu naučili čítať?"
Malá súhlasí. Kýva hlavou a uprene sa pozerá na otca. Je presvedčená, že čítanie sa dá naučiť raz - dva, povedzme zjedením zázračnej tabletky.
Veľký muž sa usmieva a otvára tašku. A už je to tu. Jej obľúbený časopis. Detský. S básničkami i rozprávkami a samozrejme s písmenkami... Včielka.
Spoločne ju otvoria a hľadajú písmeno A - to „veľké", i to „malé."
Po chvíli dievčatko prejaví svoju nespokojnosť: „Ocko, ale ja nechcem hľadať „A", ja chcem čítať. Aj tie ostatné písmená!"
„No aj tie ostatné písmená?" - pýta sa ocko, a premýšľa ako si udržať učiteľský talent. „No vieš, ale aj tie majú svoje mená. Pozri, toto je „b", toto „m"...."
Neuspel. Dcérka sa mu pozrela priamo do očí. „Ocí, ale ja sa nechcem učiť, ako sa volajú písmená. Ja sa chcem učiť čítať.!"
Obaja sa na chvíľu zahľadia do včielky. Malá budúca „čitateľka" so zamračenou a bezradnou tvárou a ocko s výrazom, ktorý si v duchu hovoril niečo ako : „Chlape, premýšľaj, lebo tá malá ťa...". Po minúte v ňom znova zvíťazí logika.
„Vieš moja,"- začne vysvetľovať, „na to, aby sme vedeli čítať, musíme vedieť, aké majú písmená mená. A potom ich pospájame. Pozri toto krátke je slovo. A týchto viac slov, ktoré sa začínajú veľkým písmenkom a končia „bodkou", alebo „výkričníkom", či „otáznikom, to je veta."
Zdá sa, že dcérka chápe. Meria slová a vety. Ako inak prstami.
Vie, že vety sú dlhšie, ale ešte stále to nie je to „pravé orechové", veď ona chce čítať a nie merať vety.
„Oci,"- hlási sa a pohľadom sa bije o svoje miesto v čitateľskej gramotnosti. "Ale ja už nechcem merať vety, ja chcem čítať. Čítať tak ako to robí dievčatko s tými copami." a prstom mieri na dieťa, ktoré spolu s mamou lúšti písmená, slová a vety na plagáte zavesenom na stene.
„Miláčik, musíš ešte vyrásť, aby si sa naučila čítať tak ako to dievčatko." - snaží sa vysvetľovať svojej dcérke, ale tá mu veľmi neverí.
Nezaberie ani argument, že deti učí čítať pani učiteľka, pretože prichádza naň odpoveď, že ocko, rovnako ako pani učiteľka je múdry.
A tak sa ocko pokúša ešte raz zmeniť tému a kladie otázku: „Zlatko a čo by čítala, keby som ťa to naučil?"
Malej sa rozžiaria očká. „No predsa noviny."
„Noviny?"- pozerá sa neveriacky ocko.
„Áno. Čítala by som ich tebe. Keby si prišiel z roboty, stačilo by, keby si si vyložil nohy. A ja by som ti ich čítala rovnako ako ty mne večer rozprávky. Vieš ocko, ja ťa ľúbim."
Viacerí z nás sme sa usmiali a závideli...
Závideli sme ockovi, že má pri sebe dieťa, ktoré mu dáva lásku, napriek tomu, že ho nevie naučiť raz dva čítať...
A závideli sme, že nie sme aj to, že nie sme ako deti....
