.... boli takí, ktorí mi chceli ušiť dobrú náladu, povzbudiť ma, okrášliť /ani nie tak na tele/ ako na duši... Usmievali sme sa, rozprávali a boli sme radi, že bývame pod jednou strechou... Smiali sme sa sami zo seba a z toho, čo sa nám prihodí, keď si „nechtiach“ zatvoríme ušné bubienky.... ....
Dnes som stretla aj krajčíra, ktorý sa zaujímal o podstatu môjho života. Pýtal sa ako sa mám, ako sa mi darí, či sa viem tešiť, a čo robím keď som smutná...
Občas zastrihol do toho, čo sa mu nepozdávalo, až také kvalitné ako mne... alebo sa snažil niečo prejsť žehličkou odpustenia a ospravedlnenia...
...Tretí krajčír dnešného dňa sa rozhodol, že bude šiť tam, kde sa ešte nedá... A tak som hodinu počúvala, čo bude robiť v budúcnosti a aké úlohy ma podľa jeho vízii čakajú...
Nuž plánom a víziám sa medze nekladú... Len či sa potom stanú skutočnosťou, to je už iná otázka. Alebo, či vo chvíli keď niečo plánujeme, si uvedomujeme aj to, že nie všetko vidíme v tých správnych farbách a myslíme i na to, že sa to môže skončiť sklamaním?
... Bol obed a ja som stretla viac krajčírov naraz. Tí sa nie veľmi usmievali, niektorí vraj „nemali“ dobrý deň. A tak ma „šili“, smútkom, nadávkami, ohováraním, vyhľadávaním chýb na tých druhých, alebo len pohľadmi, ktorými by sa niekto nepozrel ani na psa...
Bolo to, ako keby do mňa do "látky" niekto nezmyselne strihal alebo zapichoval špendlíky. Ak nie klince...
Čo títo krajčíri chceli zo mňa dnes ušiť? Obyčajné vrece plné smútku a nenávisti a to len preto, že ráno nezbadali, že aj na nich svieti povestné „májové“ slniečko... ....
Popoludní ma obklopilo v práci - 15 krajčírov – boli celkom malí, a predsa veľkí predškoláci. Aj tí začali šiť... Najskôr chceli, aby sme si čítali rozprávku, potom, už nechceli ležať na postieľkach, ale sedieť... a čakali, kedy dotečie môj pohár trpezlivosti... „Nie, nie, zlatúšikovia.“ – pomyslela som si: „So mnou nebudete „cvičiť.“ A jemne som stanovila pravidlá.“ V tom sa ozvala jedna malá okaňa – krajčírka Anetka: „Daniel, buď ticho. Vieš že Damiánu musíme poslúchať.“ Robila som sa, že nepočujem. Ale bol to veľmi významný steh v mojom živote. Uvedomila som si, že deti potrebujú nielen vysloviť „pravidlo“, ale ho aj dodržať.
....Prišiel čas vstávania a šitie pokračovalo.... Sedieť na stoličkách bez toho, aby si ich podaktorí nemýlili s hojdacím kreslom, bolo priam nemožné. Nepomohlo moje vnútorné naťahovanie a vonkajšie napomínanie... Ale pomohol skutok! Keď sa Evka, už tretí krát rozhodla premenovať stoličku na hojdacie kreslo s provokačným pohľadom na moju maličkosť, usmiala som sa a vzala som jej stoličku. Neverila som, aké prekvapenie sa objavilo v jej modrých očkách. Okamžite bez slova zjedla chlieb a vypila čajík... Myslím, že to bol ďalší správny steh.......
Potom na scénu môjho dňa nastúpil ďalší krajčír.... s decibelmi kriku, ako keby sa zrútil svet, a to len preto, že ho niekto nespravodlivo obvinil, a tí ktorí boli svedkom tej situácie sa ho nezastali, čo pre neho znamenalo, že mu nedôverujú /len tak podotýkam, že v tej situácii, v ktorej sa ocitol dotyčný so svojimi kolegami, by som si nezastala od strachu a od prekvapenia nikoho a bola by som v šoku, rovnako ako tí prítomní/. Snažila som sa ho upokojiť, ale on kopal na všetky strany a chystal sa na útek...
Tento krajčír bol výnimočný, pomohol mi vrátiť niť a ihlu môjho života do rúk vyššej Inštancie... ktorá pre nás nechala už viac ako 2000 rokov aktuálny odkaz: „Blahoslavení ste, ak vás prenasledujú pre moje meno.... nebojte sa, ak budú o vás nepravdivo hovoriť... a vydajú vás sudcom...“ Týmito osočovačkami a ohováračkami som si prešla pred pár rokmi, viem ako to bolí. Ale neoplatí sa nič vysvetľovať. Je to ako keď lejete benzín do ohňa... Ostáva vám iba jedna istota. Sám najvyšší Krajčír...
.... Vonku je tma a ja – látka – preto dávam ihlu a niť svojho života, tomu Najdokonalejšiemu krajčírovi – Bohu... a ďakujem mu, že cez všetkých krajčírov, ktorých som stretla v dnešný deň.
Odovzdávam mu všetkých vás, ktorí ste do mňa pichli - či už správne alebo nie, lebo viem, že On opraví každý steh smútku i bolesti. Navlečie novú niť, upevní to, čo sa roztrhalo...
Môže to urobiť dnes večer – v modlitbe. Ale nemusí...
Možno to urobí cez tých, ktorých mi pošle zajtra na cestu života... a použije ich ruky, úsmev, bolesť, radosť... sklamanie.
Ako dobre, že okrem ľudských krajčírov máme aj toho Božieho...
A ešte niečo ma napadlo, nie sme iba látkami, ale sme zároveň aj krajčírmi. Látkami sme do tej miery, do akej dovolíme iným, aby sa dotýkali nášho vnútra.....
a krajčírmi, sme už vtedy, keď na niekoho uprieme svoj pohľad.
Ak sme látkou, tak dovoľme dobrým dušiam, aby z nás šili krásne šaty pre tých, ktorí sú zranení bolesťou a nenávisťou... ...
Ak sme krajčírmi, tak šime stehy pravdy, lásky, odpustenia a úcty voči tým druhým...
Ozaj, čo sa vám dnes podarilo ušiť?
