Ocko chodiaci v obleku, vždy upravený a vzorne sa správajúci ku všetkým naokolo. Napriek jeho Tip top zovňajšku niečo z neho kričí. Je to smútok, nechuť, bolesť alebo akási prázdnota... Niečo, čo ľudí tiahne, aby si dali od neho výhybku...
Posadili sme sa a ja som sa započúvala do jeho príbehu. Rozprával a mútil guláš negativizmu a toho, ako mu všetci hádžu polená pod nohy. Aké problémy má so svojimi deťmi, s manželkou, s kolegami. Ako mu život nevytvára podmienky na to, aby mohol byť dobrý, slušný... Ako ho iní kritizujú, ako ho nechápu...
Keď som sa dostala k slovu, obyčajnou otázkou, som obrátila kartu: „Ozaj, čo robíte s tými ľuďmi, ktorí vám ubližujú? Ako sa k nim správate?" V tom sa na mňa privalila vlna nadávok, pohoršovania, a zatínania pästí.... Skončilo to niekde v pocite bezmocnosti a dusného ticha. Vraj nikto nemá zmysel pre ľudskú čistotu a dokonalosť... (mala som pocit, že prvý krát povedal na hlas to, čo by iným tak rád vykričal z očí do očí)
„Milý ocko", vyrastal v „dokonalej rodine" - s „dokonalými rodičmi", ktorí sa pred ním nikdy nehádali, ktorí si pred jedlom a po jedle vždy umyli ruky. Ak si zašpinili šaty, okamžite si ich prezliekli. Vždy sa správali slušne, každého pozdravili, a hlavne nešírili intrigy....
Stálo ma to veľa, kým sme aspoň v jednej situácii, ktorú opísal, našli niečo ako „jeho vlastnú chybu" a „zlyhanie". Keď zistil, že nie je „superman", v ktorého doteraz veril, zrútil sa mu jeho svet...
Zrazu videl, že aj keď jednal niekedy „detsky" a „naivne", tí druhí ho neprestali mať radi. Deti ním nepohrdli aj keď na ne nedal pozor, a oni skončili v potoku (možno si chceli vyskúšať, ako chutí studená voda). Manželka ho neprestala mať rada, aj keď na neho počula nepekné reči, ktoré si o ňom hovorili jeho kolegovia v práci...
Prichádzali sme na koreň jeho „prázdnych očí a smútku." Ocko videl, že prestal žiť svojim vlastným životom. Stal sa niekým, kto túžil upokojiť všetkých naokolo, niekým, kto sa bránil pred každou neprávosťou a pritom ani nezbadal, že sa stal otrokom ľudí a ich mienok.
Z kŕčovitého supermana sa stával usmievajúci sa človek. Počúvajúci o tom, že je normálne povedať: „Prepáč, zoral som to." Že je potrebné niekedy prijať aj fakt o tom, že si iní vyhradili právo suplovať naše svedomie a presne nás diagnostikovať.
Počúval o tom, že mlčať je zlato, kým hovoriť a brániť sa - je pred niektorými ľuďmi ako „váľať sa v blate" Že je potrebné mať tých, ktorým ležíme v žalúdku i v zuboch, pretože je to známka, že žijeme...
Ocko prišiel na to, že nemusí byť dokonalý, že jeho dvaja synovia nechcú mať doma "nedosiahnuteľný vzor dokonalosti" ale „tatíka", ktorý sa vie smiať, ale vie aj zvýšiť hlas keď treba. „Tatíka", ktorý vie povedať mamine: „Kopol som sa. Na budúce to skúsim spraviť inak..."
Odchádzal. Vo dverách sa ešte otočil a vraví: „Sestra, ten Pán Boh sa s tými prikázaniami sekol." „Prečo?" - chcela som vedieť kam mieri. „Zabudol na jedenáste. „Všetkým nevyhovieš!""
Usmiala som sa. A zistila som, že ak platí toto "prikázanie" som na tom dobre.... Všetkým nevyhovujem :-)
