Vezmeme papiere a postavíme sa do dlhého radu. Všetci čakajú kým im zdravotné sestry neodoberú krv. Stoja ticho, smutne, dúfajúc, že výsledky budú lepšie než včera. A všetci sú si rovní. Mladí, starší, či tí najstarší.
Konečne. Vchádzame do miestnosti, kde nás víta sestra, jednoduchým a otráveným: „Sadnite si a vystrite ruku." Ani sa na nás nepozrie. Splieta kolegyni o tom, že by potrebovala aspoň tri dni voľna, že nemá na nič čas a že jej dcéra má rada prsíčka na smotane a tak jej ich musela pripraviť aj včera večer. Medzi tým nás stihne chladne upozorniť, že nemáme štítok na ampulku od moču, hoci to nie je naša chyba. Vysvetľujeme, že sme jej odovzdali všetky papiere, ktoré nám dali na prijme... No ona iba svoje.
Sme znova za dverami. Obaja sme si vydýchli. Usmiali sme sa, veď nejaká sestra z nie práve najlepšou náladou nám nemôže pokaziť, už aj tak náročný deň.
Vchádzame do čakárne. Čakajú nás tri dlhé hodiny premýšľania, či rozprávania ale i obáv z toho, aké budú výsledky.
Nie sme tu sami. Napravo sedí pán v produktívnom veku. Jeho vpadnuté oči a hlava bez vlasov hovorí o prebiehajúcej chemoterapii. Hrá sa s mobilom, posiela sms a telefonuje.
V kúte sedí žena so zásobou časopisov s krížovkami. Nervózne pohybuje perom a zapisuje písmená.
Prichádza babička so svojou dcérou, ktorá ju upokojuje: „Mami, neboj sa, zvládneme to." Babka žmolí v rukách ruženec a prikyvuje: „Tak ako Boh chce, dieťa moje, ako Boh chce."
Znova sa otvárajú sa dvere. Vchádza muž. Vek niečo pred štyridsiatkou. Športové oblečenie, prstene na rukách, zlatá retiazka na krku, žuvačka v ústach...
Svojim pohľadom si premeriava onko-kolegov. Tiež sa posadí a podupáva nohou.
Zrazu napäté ticho preruší hlas. „Prosím vás, neviete, kedy začne pani doktorka ordinovať?" „Asi o tri hodiny. Keď jej pošlú výsledky do počítača." Znie odpoveď. „Len aby boli dobré." - povzdychla si žena.
„Ale prosím vás!"- ohradil sa muž v športovom oblečení. „Čo by neboli. Ja sa určite z toho dostanem." - triumfuje. „Mám dosť peňazí, a zaplatím si aj to, čo mi nepreplatí poisťovňa. Ja to zvládnem..." Oči ostatných sa pozerajú na neho, neveriacky. Vedia, že ich zdravie už nezávisí od poisťovní, ani od majetku.
Babička sa pozrela na dcéru: „Len aby. Tak by som mu priala, aby mal pravdu."
Začul to a nervózne rozhodil rukami. „Ale ja ju mám!" - bránil sa „Ja som silný! Mám všetko! Musím sa z toho dostať! Mám dcéru. Dve dcéry, tú prvú z prvého manželstva. Ony mi pomôžu! Teraz nemohli prísť, ale keby mohli, určite by tu boli."
Pozerali sme do zeme. Každý z nás mal pred sebou svoj príbeh. Príbeh o tom, ako sme sa dozvedeli, že rakovina je tu. Ako sme siahali po všetkých možnostiach liečby a ako nám nakoniec neostalo nič iné, iba plakať na ramenách a povedať si, že sa ešte nič neskončilo. A že treba bojovať. Spomenula som si na chvíle, keby som šepkala otcovi do ucha, aby vydržal, že to spolu zvládneme. Ako sme sa tešili z prijatia transplantovanej kostnej drene ale i na chvíle, kedy sa zdalo, že sme prehrali. Hovorili sme si často slová :"Ľúbim ťa" a „Som s tebou". Nepomáhali nám nadštandardné terapie, ale to, že sme spolu. A ešte niekto. Ten, kto je viditeľnejší v utrpení a v bolesti. Volá sa Boh. Boli sme si istí, že ak nás niečo posúva, tak je to viera, že on nás chce uzdraviť a istota, že stojíme pri sebe nezáležiac na tom, či je to ťažké alebo nie.
Babička sa po chvíli ticha ešte raz pozrela na nervózne dupkajúceho muža a povedala snáď najväčšiu pravdu tohto dňa: „Milý pán, tu vám peniaze nepomôžu. V tejto nemocnici pomáha iba láska, ktorú ste dali svojim deťom. A Boh, ktorý je s vami, aj keď je vám veľmi zle."
Darmo, starí ľudia sú pre nás studnice plné múdrosti. Skúsme s nimi tráviť viac času a objavujme ju.
