Včera som si priniesla jednu detskú knihu, od autora Gabriela Ringleta s názvom: Príbeh o troch stromoch. Nemala som v pláne, že ju vezmem do rúk skôr, ako k nám domov nepríde nejaké dieťa... A predsa, stalo sa.
A neľutujem.
Autor rozpráva o túžbe troch stromov, ktoré sú blízko seba a každý z nich v sebe skrýva svoju túžbu. Prvý z nich chcel byť, samozrejme, že až vtedy keď vyrastie truhlicou na najkrajší poklad na svete. Druhý strom sníval o tom, že bude najslávnejšou loďou na svete a ten tretí chcel vyrásť najvyššie ako sa len dalo a chcel byť najväčším.
Nedialo sa nič zvláštne, iba to, že stromy snívali a rástli až do dňa. Kým sa pri nich nezastavili traja drevorubači.
Keď sa jeden z nich pozrel na prvý strom, žasol, pretože bol krásny /samozrejme, veď už od malička chcel byť truhlicou na poklad/ a hneď ho zoťal.
Druhý strom bol mohutný a skončil pod sekerou druhého drevorubača.
Tretí strom bol vysoký a zapáčil sa - ako inak - tretiemu drevorubačovi. No kým sa strom páčil človeku, človek sa nepáčil stromu a mrmlal: „Beda, aké nešťastie. Čo si to ten človek dovoľuje, veď ja som chcel rásť do výšky..." A hneval sa.
Drevorubači si stromy doniesli domov a tam sa začalo sklamanie.
Namiesto truhlice na poklad sa strom zmenil na jasle na krmivo pre zvieratá, namiesto slávnej lode, ktorá sa mala plaviť po oceánoch sa z dreva stal obyčajný rybársky čln, vhodný tak akurát na plavbu po jazere.
Tretí strom, ktorý bol sklamaný až na smrť a nenávidel ľudí dostal údel „trámov". Bol zúfalý a ako inak, hneval sa na celý svet a aj na Boha. Vyčítal mu: „Bože čo som ti urobil. Veď som sa modlil a prosil som ťa, aby som holo ostať hore a aby moje konáre boli čo najbližšie pri tebe." Ale odpoveď neprichádzala.
Čas plynul a nič sa nedialo. Jasle, či válov skončili v maštali a rybársky čln bol uviazaný o breh mora, trámy sa sušili a nemo pozerali na nočnú oblohu.
Až raz....
Bola noc. Do jasieľ položili dieťa nad ktorým zažiarila hviezda. A drevo tušilo, čo v sebe skrýva - bol to najväčší poklad na svete.
O niekoľko rokov sa obyčajný čln plavil po jazere a zmietali ho vlny. Ľudia, ktorí v ňom sedeli zmierali strachom. Bol s nimi aj zvláštny muž. Keď si už čln myslel, že je po ňom, vstal a vystrel ruky na more. V tej chvíli búrka stíchla a on pochopil, že vezie najväčšieho kráľa na svete.
Čas plynul a posledný strom, vyčítajúci tomuto svetu, že chcel byť najvyšším a byť najbližšie k Bohu, stále ležal na dvore.
V jeden piatok však k nemu pristúpili ľudia, vytiahli ho z hromady dreva a očistili od blata. Nútili akéhosi zakrvaveného muža, aby sa ho vyniesol na kopec okolo ľudí, čo kričali. Ba čo viac. Keď ho už vyzdvihli na kopci, pribili naň ruky a nohy. Strom sa bránil. Bolo mu to odporné. Hneval sa. Dva dni nespal. No keď sa na tretí deň prebudil z jeho suchého dreva vyrástla halúzka a on zistil, že je najvyššie nad mestom a najbližšie k Bohu.
Táto kniha nie je o stromoch a nie je iba pre deti. Je o nás o dospelých ľuďoch, ktorí rastú spolu a pritom každý zvlášť. Je o našich túžbach a sklamaniach, o tom, ako zabúdame vo všednosti na deň, ktorý sa volá „plnosť času." A po niečom, čo je pre nás náročné, si povieme: „Aha, teraz už viem na čo to bolo dobré. Viem, že bolesť, či rozhádzaný vzťah mal zmysel!"
A mimochodom čo sa mi páči na stromoch? Je to ich boj o prežitie, aj keď ich to nebavilo... jasle boli jasľami, aj keď chceli byť truhlicou, čln člnom aj keď chcel byť slávnou loďou.... a oplatilo sa...
Ak chcete niekomu urobiť radosť a povedať mu, že nie všetko čo je náročné, alebo je mimo našich predstáv, môžete mu podarovať knihu, ktorú nájdete aj na
