Dávid. Má už 5 rokov a každé jeho prázdniny vypĺňa týždeň strávený v prítomnosti Alice.
Je to „dáma v rokoch". Nevydala sa a nemá deti a tak všetku svoju energiu venuje iným. Pomáha im, stará sa o nich a vôbec jej nezáleží na tom, či sú dospelí alebo nie.
A tak aj tento rok... Dávid strávil týždeň v prítomnosti Alice.
V jeho izbe vyrástla garáž, na nástenke pribudli písmená a k nim aj obrázky, aby sa mu „vraj" ľahšie čítalo. Nad posteľou má vyskladané veľké auto z „puzzle" a v kvetináče okrem kvetov zdobia včielky z papiera... Plyšové hračky sú naukladané v rade od najmenšej po najväčšiu a aj knižky sú roztriedené. Angličáky stoja v rade ako vojaci a jeho obľúbený „tank" má miesto na vrchnej poličke... Ťažko ho odtiaľ dať dole...
Včera sme sa stretli a Dávid spolu s rodičmi ma pozval ku nim na návštevu. Hneď ma zaviedol do svojej izby a zahľadel sa do mojich očí. Čakal, čo na to poviem.
Poznám ho ako "živého" chalana, ktorý neustále tvorí a objavuje. Neobľubuje autá stojace v rade za sebou a ani cesty bez zákrut vedúce do garáže. Na nástenku zámerne pripína nedokončené obrázky, aby ich mohol „zajtra" dokončiť. Jednoducho je to dieťa v pohybe a hlavne sa rado hrá samo. Dospelých potrebuje iba k tomu, aby mu poradili, keď má nejaký problém a aby zhodnotili, čo vytvoril...
Ostala som stáť v nemom úžase. „Dávid, ty tu máš poriadok? Čo sa stalo?" Malý sa na mňa nechápavo pozrel a chcel sa ospravedlniť. „To nie ja. To Alica! Bola tu celý týždeň!"
Posadili sme sa na koberec. Dávid okamžite zrušil rad „angličákov" v poličke a vysypal ich predo mňa. Bolo po poriadku. Začal z nich stavať „akože" šrotovisko a vysvetľoval. „To bolo hrozné. Vôbec som sa nemohol hrať. Stále bola pri mne. A namiesto hrania sme iba upratovali..." „Ale snáď to také zlé nebolo. Vidím, že ste stavali aj garáž." - snažila som sa brániť Alicu. „Že stavali? To si len myslíš. My sme do nej upratovali autá. Každé muselo mať svoju parkovaciu plochu. Už som sa bál, že mi prikáže, aby som to meral pravítkom, čo má ocko." „Pravítkom?" - usmiala som sa. „Hej. To používala aj vtedy, keď som musel písať dlhé čiary, vraj aby som to vedel v škole..." Chápala som. A bolo mi jasné, prečo pred mojimi očami rastie „šrotovisko",veď niekto celý týždeň ničil jeho vnútorný svet. „A vieš čo som jej chcel povedať? Ale nepovedal som jej to, lebo mamina mi povedala, že k návštevám musím byť milý.... Chcel som jej povedať, aby mi dala pokoj. A prestala sa so mnou hrať! Aby mi nepomáhala, veď ja som už veľký. A že čiarky ma naučí písať pani učiteľka v škole..."
Usmiala som sa. Mal pravdu. Zistil, že sám už toho dokáže veľa... A nepotrebuje pomoc. Vníma zákon „subsidiarity" hoci nemá ešte občiansky.
Navrhla som mu, aby okolo „šrotoviska" postavil všetko, čo by zabránilo prístupu zlodeja a povedala som, že mám „nočnú" a v noci budem strážiť, tak nech nič nechýba. Vstala som a odišla na „pokec" k dospelákom.
O hodinku ma Dávid ťahal za rukáv - vraj to mám ísť „skontrolovať". Šli sme všetci. Posadali sme si na koberec a prenechali sme „malému" slovo. Plyšové zvieratká sa zmenili na strážcov ohrady. Kocky z lega (garáž padla za obeť) vytvorili padací most, aby sa „vôbec" dalo dostať na šrotovisko. Úhľadne nastrihané pásiky papiera vykreslené modrou farbičkou tvorili vodu a včielky z kvetináčov plnili funkciu majáka.... Bolo to dokonale premyslené. Ako „nočný strážca" som dostala aj baterku.... J
Po dvoch hodinách som odchádzala s radosťou v duši. Tešila som sa z originality malého Dávida. Keď sa v tom ozvala známa zvučka mobilu. Volala Alica. Vraj nerozumie dnešným deťom, ktoré sú iné... Nevedia si upratovať hračky, nemajú zmysel pre poriadok. Odvrávajú... Snažila som sa ju zneistiť: „Myslíš to vážne?"
„Samozrejme," - spustila na mňa - „mám čerstvú skúsenosť. Celý týždeň som sa venovala Dávidovi. Stavali sme, upratovali a on sa na mňa pozeral ako „otrávené mača". Vôbec nebol vďačný... a nemal žiadnu radosť. A ja som sa mu snažila vo všetkom vyhovieť..." Nasledoval monológ trvajúci desať minút bez možnosti akéhokoľvek zásahu. Alica bola jednoducho nepresvedčiteľná. Nechcela ani počuť o tom, že Dávid má právo hrať sa sám a že vyrástol... Chcela pomáhať...
Niekedy za cenu našej aktivity, alebo nášho aktivizmu, obmedzujeme „život" iných...
Ako zistiť, kde je tá hranica „pomoci" a „ tvorivosti"?
Možno ju vidieť v očiach človeka. Pohľad „otráveného mačaťa" by mal byť pre nás výstrahou...
Iným pomáhame rásť tak, že ich sprevádzame, nie formujeme podľa „našich predstáv".
