... a v tom zazvonil mobil. Preberám sa z myšlienok. A prevraciam oči: „Do kelu! Teraz musí niekto otravovať! Neznáme číslo!“ Prekonávam sa a prijímam hovor: „Prosím...“
„Ahoj. Tu je Janka.“ – ozvalo sa z druhej strany. „Je mi za tebou smutno.“ – pokračoval milý jemný hlások malej predškoláčky, ktorá sa so mnou rozlúčila pred pár dňami.
Okamžite som zabudla na všetky papierovačky. A snažila som sa jej vysvetliť, že som odcestovala, lebo aj ja chcem mať troška prázdniny... a že sa vrátim.
Potešila sa. Bolo jej jedno „kedy“ ale to slovo „vrátim“ jej nalialo novú nádej a silu. „A keď sa vrátiš, môžem sa za tebou vrátiť???“ – znela bojazlivá otázka. „Áno, môžeš.“ – znela pohotová odpoveď, ktorá dodala malej „hrdinke“ smelosti k tomu, aby mi v krátkosti porozprávala o tom, ako sa oco vrátil a kričal na všetkých a kopal do dverí...
Nevedela som, či nás niekto počúva alebo nie. No bolo mi jasné, že Janka si telefón nepýtala od svojich rodičov. Pozná veľké písmená abecedy a tak si našla písmenko „D“, potrebné k tomu, aby mi zavolala...
Nepotrebovala vyriešiť problém, stačilo jej, že si ho nemusí nosiť sama vo svojom malom srdiečku. Skončili sme telefonát. Stihli sme si povedať, že sa veľmi „ľúbime“ a dohodli sme sa, že... keď sa vrátim, stretneme sa...
Vrátila som sa k papierom. Ale iná. Milo prekvapená... A akoby „oddýchnutá“ . Sadla som si ku klávesnici. O chvíľu bolo všetko hotové a bez stresu...
Myslela som na Janku a na hlbokú brázdu, ktorú vyorala v mojom srdci. Pamätám si na jej slzy, ktoré ronila, keď ju mamka prvý krát nechala „samú“ v škôlke. Sedela na belasej stoličke, v ruke držala vreckovku a opakovala: „Neplakam“. A ja som jej utierala slzy a ubezpečovala som ju: „Nie, v škôlke sa neplače, v škôlke je dobre...“
Nenadarmo sa hovorí, že láska hory prenáša... A naozaj, najmä tá čistá, detská, rodičovská, priateľská... Tá moja malá kámoška, mi pomohla v ten večer zvládnuť kopec pre mňa samu „nezvládnuteľných“ papierov...
Janulík, ďakujem.
