Rozžiarili sa mu oči. Mal nádej, že sa nebude „nudiť“ A v jeho rukách sa okamžite objavila hlina a začal hrabať jamu.
Stará mama sa k nemu sklonila a vysvetľovala: „Peťko, ty si poslušný chlapček. Nemôžeš sa hrať cez svätú omšu s hlinou. V hline sa hrabe iba krtko a nie ľudia.“
Peťko rezignoval. Posadil sa na malú stoličku, ktorú si priniesol a snažil sa pozerať okolo seba. Obzeral si mravcov, ľudí, pozeral sa do slnka...
Omša prebiehala ako zvyčajne. Prišla kázeň a kazateľ akosi nevedel, ako a kedy ju skončiť.
To bolo priveľa aj na starú mamu. Spočiatku sa opierala o svoju francúzsku barlu, potom ju posunula do hliny a začala ňou vyhlbovať dieru.
Peťko sa raz pozeral na starkú a raz na jej výtvor v hline. No nepovedal ani slovo.
Po svätej omši sa prišiel za nimi aj ocko. Bol práve čas obeda. Peťko sa k nemu rozbehol a spýtal sa: „Ocko, a ide na obed ku nám aj krtko?“
„Kto?“
„Krtko.“ – opakoval vážne malý.
A pustil sa do vysvetľovania: „Stará mama povedala, že v hline sa hrabe iba krtko, a ona sa v nej hrabala celú omšu. Preto ju budem volať „Krtko.““
Stará mama ostala ako obarená...
Ducha prítomný ocko to zvládol, na môj údiv, bez moralistického poučovania a ospravedlňovania:
„OK. Mladý muž, zabudol si, že aj dospelí sa môžu niekedy mýliť? Tak dáme starej mame ešte jednu šancu... Platí to?“ – a vystrel k nemu svoju pravicu. Obaja sa šťastní rozbehli k autu...
Len stará mama, šuchtajúc sa so svojou francúzskou barlou šla pomalšie, krútila hlavou a vzdychla si: „To je drzosť. Tie dnešné deti... Človek aby si dával pozor na to, čo mu vyletí z úst...“
Nuž čo. Dnešný svet je plný alergii.
A jednu z nich môžeme odstrániť.
Deti sú totiž veľmi alergické keď vidia že niekto „vodu káže... a víno pije...“
Tak poďme na to, zajtra máme zas pred sebou nový deň....
