Moje myšlienky sa vrátili k tým dverám, pred ktorými sa hovorilo o eutanázii. Vraj preto, aby si sa netrápil. No ty a ja sme vedeli „to svoje."
Mal si rakovinu. Prekonal niekoľko operácii. A predsa si sa tešil z každého slova, ktoré si počul. Pamätáš? Tak znenazdajky sme sa stretli. Ležal si obmotaný hadičkami a pozeral do dverí... Tvoj úsmev prekonal všetok môj strach a odpor z predstavy, že za teba polovicu životných funkcií vykonávajú prístroje.
Ostal ti život, ktorý mocne zvierala bolesť. V ten prvý deň mojej trojtýždňovej misie pri tebe som bola s tebou iba chvíľu a vedela som, že nie ja som ťa prišla obdarovať, ale ty si obdaroval mňa. Ďakoval si za priateľstvo, za pohár vody, za to že si. Hovoril si, že trpíš...
Nevedela som ti pomôcť. Utrpenie stratilo reč slov a nahradila ju reč pohľadov... Nerozprávala som ti o tom, čo je tam vonku, stačilo ti, keď som ti povedala, ako sa mám a čo mám nové. Usmieval si sa, keď som rozprávala o „šokoch", ktoré som spôsobila svojou jazdou na bicykli...
Každý deň sa tvoj kríž zväčšoval. Lekári presviedčali tvojich príbuzných, že by bolo vhodné, aby toľko netrpel, niečo spraviť. Ale ty? Vedeli sme, že patríš nám.
V jeden večer, keď službu konajúca lekárka predpovedala tvoje „Amen" - a hovorila o tebe ako o tom, ktorého v krátkom čase odprevadia o dve poschodia nižšie, som otvorila dvere. Posadila som sa k tvojej posteli. Dýchal si ťažko. Pozerala som sa na teba a premýšľala nad životom.
Keby som videla v tebe iba kosti a kožu, asi by som si priala, aby to všetko skončilo. Lenže ty, si bol človek, človek, ktorý vedel mať rád. Vždy si vravel: „Som rád, že ťa vidím. Ako sa máš?" A ja? Ja som si priala, aby si bol pri mne čo najdlhšie. Zdalo sa, že tvoje oči už vyhasli pre tento svet. Neotváral si ich. Hladila som tvoju ruku a svoju dlaň skrývala do tej tvojej.
Bolo skoré ráno. Nechcelo sa mi od teba odísť. Chcela som byť pri tebe, len tak. Hoci som cítila, že tvoj dych slabne... Otvorili sa dvere a do tvojej izby vstúpila lekárka: „Ešte ste tu?" Súhlasne som prikývla. V tej chvíli sa ozval tvoj chrapot: „Ďakujem0 Mám ťa rád." Bolo to posledné, čo si povedal.
Potom prišiel zápas - ten posledný a o niekoľko minút skonštatovali tvoj definitívny odchod.
Na druhý deň sme sedeli spolu a rozprávali o tebe ako o človekovi, ktorý do posledných chvíľ rozdával radosť... Na eutanáziu, na ukončenie tvojho utrpenia, nikto z nás ani len nepomyslel....
A predsa sú mnohí, ktorí nad ňou premýšľajú.... Prečo? Snáď preto, že im chýba istota lásky. Chýbajú im deti, priatelia, známi... tí, ktorí by sa ich spýtali, ako sa majú a ktorí by im aj pomohli...
Dnes je 18. Celosvetový deň chorých... a ja sa v myšlienkach vraciam na nemocničné chodby a premietam si vyrozprávané príbehy chorých, vďačných za dobré slovo, či pohár vody. Vďačných za každú návštevu a teplú ľudskú dlaň...
Nie je to ľahké trpieť a byť pripútaný na lôžko.,.. No je to zdroj, z ktorého sa dá veľa vyťažiť. A to v každom prípade pre život....
Veď dobro, ktoré dávame.... sa nám vráti. Ak budujeme kvalitné vzťahy, v našej bolesti prinesú úrodu... Aj pri nás bude mať raz kto stáť, práve vo chvíli, keď budú nad nami hovoriť posledné: Amen.
