Vykrikoval štvorročný Števko, keď ho jeho ocko ráno viedol do škôlky. Plakal a kopal na všetky strany, ale nič nepomáhalo...
Vyšla som na chodbu a chcela som nejako pomôcť. No malý si stále opakoval: „Nechcem tu byť, táto škôlka je hnusná!!!“
Vzala som ho do náručia. Vôbec sa nebránil. Oprel sa o moje plece a vzlykal... Spýtala som sa: „Prečo je naša škôlka hnusná?“
A malý zo seba spustil: „Lebo všetkých bijem, všetkým ubližujem, nikto ma nemá rád, nikto... Ja už tu nechcem byť.“ Vedela som, že to nie je pravda... Števko je síce "beťár" ale máme aj väčších expertov ako je on... a tak som sa v duchu modlila, aby sme odhlalili koreň.
Bezradný ocko sa prestal usmievať a počúval.
O chvíľu som sa dozvedela, že Števkova mamina pracuje v zahraničí a že ockova práca nedovoľuje ani to, aby boli večer spolu. Je taxikár.
Števko sa bojí. Bojí sa v tme, a keď je večer, túži len po jednom... Aby mu ocko prišiel dať pusu... Ale vie, že ocko nemôže a teta, ktorá ho ukladá spať, mu povie, aby nevymýšľal, lebo je chlap....
A tak ticho plače Nechce už hračky. Chce ocka, chce niekoho, kto ho bude veľmi rád, niekoho, kto mu podá veľkú ruku aj v tme...
A vôbec nechce byť veľkým chlapom.... Chce, aby sa mamina vrátila, a radšej nebude jesť, aby mali troška peniažtekov, len nech sú doma všetci traja...
Malý vzlykal v mojom náručí a ja som prehĺtala slzy.
Ockovi sa leskli oči a zmohol sa na jediné: „Do ..............., toto som prehnal.“ Malého vzal do náručia. Dlho ho držal a zrazu mu vôbec nevadilo, že Števko si utiera nos do športovej bundy značky Adidas.
Tí dvaja nepotrebovali slová. Akosi si začali rozumieť. Ocko so slzami v očiach opakoval: „Ty vieš, že ťa ľúbim. Ty si môj synček. Ľúbim ťa...“ Nasledovala dlhá chvíľa ticha.
Keď sa Števko upokojil, ocko ho obdaroval návrhom: „ Dnes si vezmem voľno a prídem po teba na aute. Pôjdeme spolu na zmrzku a večer ti prečítam rozprávku...“
Malý začal plakať ešte viac. Držal otcove ramená pevne svojimi malými rukami a on nechápal. Spýtal sa:„Prečo plačeš?“
„Lebo ja som si myslel, že ma už vôbec nemáš rád“
Ocko sa bezradne pozrel na mňa. Vedela som, že tento veľký muž dostal jednu z najlepších lekcií vo svojom živote a že už viac nezvládne. A tak som sa ujala slova. „Števko, poď. Budeme spolu čakať ocka, dobre? A porozprávaš mi prečo sa ti v škôlke nepáči.“ A vzala som ho do náručia.
Malý ma objal a hovorí: „Vieš, keď si myslíš, že ťa nikto neľúbi, všetko okolo teba je hnusné. Ale ja už viem, že môj ocko ma má rád. A ty?“ Objala som ho ešte tuhšie...
Nemohla som inak... Bola som vďačná za novú skúsenosť do života: Nezabúdať na to, že moji bratia a sestry potrebujú počuť, že ich má niekto rád....
Nezabúdajte na to, prosím ani vy....
