Oliver je chlapec, ktorý chodí do materskej školy. Je milý, pozorný a každý deň hovorí o svojom „ockovi". Posadí sa na kolená a spustí: „Vieš, môj ocko je kámoš. Môj ocko mi sľubuje veľa vecí. A má doma aj auto..." Keď sa vyrozpráva odbehne a zasa sa hrá.
O jeho tatkovi viem, že pracuje v zahraničí. Domov prichádza pár dní v mesiaci. A tak „malý" priam na ňom visí. Týždeň pred jeho príchodom poskakuje po triede a vykrikuje: „Môj ocko je kámoš. Môj ocko všetko splní. Môj ocko už zajtra príde po mňa..."
Keď príde ten deň „D" - kedy má po Olivera prísť jeho tatíčko - zlatíčko, je to na zbláznenie. Hrá sa zásadne pri dverách a pri jedle si sadne ku oknu, aby videl na cestu... A každú pol hodinu sa pýta: „Kedy už príde? A ešte dlho? A kde bude veľká ručička na tvojich hodinkách?"
Dnes mal byť ten deň „D". Dopoludnia som bola v meste a stretla som Oliverovho ocka. Bolo mi smutno. Nešiel priamočiaro, tackal sa, podopieraný "barlou alkoholu." Pozdravili sme sa. Zastala som a chcela som povedať niečo o tom, ako sa jeho „syn" veľmi teší na svojho veľkého kámoša...
Začala som. No „veľký kámoš" sa vôbec netešil na svojho syna.... Mávol rukou... a povedal, že nestíha poňho prísť, pretože musí ísť s kamarátmi.... na „posedenie."
Snažila som sa mu pripomenúť, že mu to sľúbil.... a že by to bolelo, keby neprišiel...
No dostala som odpoveď: „Jaj, jaj, koľko som toho v živote nasľuboval, a nič z toho som nesplnil.... A nikto mi za to nedal ani po ......."
„Ale ten váš syn sa na vás teší. Má vás rád. Hovorí o vás...." - nedopovedala som. Dotyčný - vtedy už sediaci na lavičke húdol svoje: „Viete, čo sa o mne všeličo nahovorilo, že som zlý, že kradnem, že...... a nikomu nič nevysvetlím... A tak nech si hovorí čo chce...."
Vzdala som to. Pochopila som, že tento človek, ktorého priateľom je alkohol, nie je schopný počúvať čo o ňom hovorí jeho syn. Zabudol a bojí sa počuť aj pozitívne vlastnosti.... ba sám prestal veriť, že ich má....
Kráčala som do škôlky. Premýšľala ako by som mohla pomôcť Oliverovi. Akurát sa hral na dvore. Skočil mi do náručia: „Nestretla si môjho ocka? On je už iste doma!"
Zamrazilo ma. Nechala som sa objať a usilovne som hľadala v mysli, niečo čo by som povedala tomuto rozžiarenému dieťaťu.
„Stretla som ho. Bol v meste. Pozdravuje ťa." - usmiala som sa.
„A príde? Tak veľmi sa naňho teším!!!!" - skákal okolo mňa. Pohladila som ho a akosi spontánne som začala kľučkovať: „Oli, myslím, že ocka dnes veľmi bolí hlava a asi aj srdiečko. Neviem, či po teba príde... ale ak chceš, tak ho budeme popoludní čakať..."
Malý sklonil hlavu, prestal poskakovať a v očiach sa mu objavili slzy. „Nepríde... Ale veď on to sľúbil.... A veľkí predsa plnia sľuby. Keby to sľúbila mama...."- vzlykal a snažil sa ho ospravedlniť. „Vieš, on ma má aj tak rád. Musí ma mať rád. Veď je ocko. A ockovia ľúbia svoje deti. A ocko je aj kamarát, alebo nie?"
Šli sme sa prejsť. Rozprávali sme o tom, že by to tak malo byť, no mnohokrát to tak nie je. Že aj ja poznám deti, ktoré vôbec nepoznajú svojich ockov... ale deti za to nemôžu....
Prišla som na popoludňajšiu smenu. Oliver sedel pri mne. Čakal, kto sa objaví vo dverách.... Pred záverečnou sa objavil - vlastne objavila - mama - tašky plné potravín, oči smutné, zaborené do zeme....
Oliver sa ku nej rozbehol a po lícach mu tiekli slzy: „Mami, veď ocko povedal, že príde.... Prečo si tu ty?"
Mama nevedela odpovedať. Jej odpoveďou bolo to bolestné: „Oli, pozdrav sa deťom i sestričke. Ideme ďalej. Máme toho ešte veľa stihnúť..."
--------------------------------------
A na margo.... Hoci sme dospelí, vždy nás bolí keď stretneme neplničov sľubov... a bolí nás to preto, že si myslíme o nich, že sú to priatelia.
Len tak, mimochodom, nechceme urobiť niečo preto, aby sme sa nezraňovali?
